Zoznam káuz:

• Precedentný rozsudok: Obyvatelia obce mali byť účastníkmi povoľovania zapáchajúcej     gumárenskej továrne
• Nezákonné vyvlastňovanie z dôvodu výstavby cesty
• Kauza lanovka Vrátna
• Rýchlostná komunikácia R1 Žiar nad Hronom
• Plánovaná výstavba spaľovne a územný plán
• Tepelná elektráreň priamo v meste Trebišov
• Úsvit v Banskej Bystrici – otázky súladu výstavby s územným plánom
• Kauza ťažby zlata v Detve

Precedentný rozsudok: Obyvatelia obce mali byť účastníkmi povoľovania zapáchajúcej gumárenskej továrne

Krajský súd v Trnave rozhodol, že stavebný úrad hrubo porušil ústavné práva obyvateľov obce Pata v okrese Galanta. Stavebný úrad neochránil práva obyvateľov a znemožnil im vyjadriť sa k postaveniu továrne na lisovanie gumy umiestnenej v obci. Továreň vypúšťala silný zápach a škodlivé exhaláty. Ľudia sa o továrni dozvedeli až keď už bola postavená a teda sa pri jej povoľovaní nemohli zúčastniť a tak si chrániť svoje zdravie, životné prostredie a obydlie. Právnu pomoc obyvateľom obce zabezpečila VIA IURIS.

V znaleckom posudku, ktorý bol súčasťou projektu továrne, sa výslovne uvádza, že továreň vypúšťa oxidy síry, dusíka, metán, prchavé organické látky a pevné častice znečisťujúcich látok, že v okolí môže prísť k nárastu zápachu, že emisie obsahujú nebezpečné látky, a že vulkanizačné výpary majú rakovinotvorné účinky. Továreň bola postavená v časti obce, kde bývali aj rodiny s malými deťmi. Viacerí obyvatelia sa sťažovali na dusivý zápach, ktorý im znemožňoval normálny život a mnohokrát sa obrátili na úrady so žiadosťou o nápravu. Obyvateľom však úrady nepomohli. Obyvateľke obce, ktorá sa na zápach najviac sťažovala, dokonca niekto v noci pred jej domom podpálil auto.

Dve obyvateľky obce, ktorých rodinné domy sú asi 70 metrov od továrne (ich priľahlé záhrady sú asi 15 metrov od továrne) podali ešte začiatkom roka 2008 žiadosť o zopakovanie povoľovania stavby továrne. Išlo im o to, aby sa ľudia v obci mohli k postaveniu továrne vyjadriť. Starosta obce Pata aj Krajský stavebný úrad v Trnave však rozhodli, že obyvateľky nemôžu byť továrňou zasiahnuté. Úrady tvrdili, že preto ani nemajú právo sa k postaveniu továrne vyjadriť a nemajú právo, aby sa jej povoľovanie zopakovalo. Obyvateľky sa následne obrátili na súd.

V rozsudku súd vyslovil, že Krajský stavebný úrad v Trnave sa dopustil „zásadného zásahu do ústavou garantovaných práv“ obyvateliek bývajúcich v okolí továrne a konštatoval, že úrad „hrubo porušil základné zásady správneho konania“. Z rozsudku tiež vyplýva, že aj keď dajú štátne orgány (napríklad hygienik alebo okresný úrad životného prostredia) k nejakému projektu kladné stanovisko, neznamená to, že obyvatelia nebudú jeho prevádzkou zasiahnutí. Aj pri kladných stanoviskách orgánov majú byť obyvatelia účastníkmi povoľovania a majú mať samostatné právo sa k takému projektu vyjadriť.

Krajský stavebný úrad v Trnave sa v súčasnosti bude musieť vecou znovu zaoberať a umožniť obyvateľom obce zapojiť sa do povoľovania továrne. Hoci továreň na lisovanie gumy v súčasnosti prerušila prevádzku, pravdepodobne z ekonomických dôvodov, je rozhodnutie precedensom, podľa ktorého by sa stavebné úrady mali riadiť v podobných prípadoch.

Nezákonné vyvlastňovanie z dôvodu výstavby cesty

V Prešove pri výstavbe cesty, takzvanej Nábrežnej komunikácie, bolo potrebné asanovať niekoľko rodinných domov a zabrať pozemky individuálnych vlastníkov na dvoch uliciach. Medzi dotknutých patrila aj rodina, ktorá žila v rodinnom dome, pozostávajúcom z dvoch samostatných bytov, garáže, podkrovných priestorov a príslušných nebytových priestorov.

Začiatkom roka 1999 im zástupcovia Slovenskej správy ciest (SSC), investor tejto cesty, oznámili, že ich dom a časť pozemku musí ustúpiť výstavbe cesty a dom bude asanovaný. Cenu za dom určil znalec znaleckým posudkom vypracovaným na základe súm podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb. a vlastníkom „ponúkol“ sumu 677 000 Sk. Už v tom čase to bola suma, ktorá nijako nezodpovedala reálnej hodnote domu, nehovoriac o pozemku. Slovenská správa ciest odporúčala rodine, aby si za tieto peniaze kúpila byt a odporučila im firmu, ktorá v tom čase predávala ešte neexistujúce byty za cca 2 milióny korún.

Nasledovalo obdobie, kedy sa rodina pokúšala vyjednávať: chceli náhradný „dom za dom“, alebo podstatne vyššiu náhradu, ktorá by zodpovedala reálnej hodnote ich domu. Na druhej strane SSC sumu nezvyšovala, v lete 2000 im ponuku v podstate zopakovali, pričom v kúpnej zmluve okrem sumy 677 000 Sk bola podmienka, že sa rodina vzdáva akéhokoľvek nároku na náhradné bývanie. Ak by podpísali takúto zmluvu, nielenže by prišli o majetok za zlomkovú cenu, ale zrejme by zostali bez strechy nad hlavou.

V septembri 2000 iniciovala SSC voči rodine vyvlastňovacie konanie.

Vo vyvlastňovacom konaní celkovú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti (dom + pozemok, hospodárske stavby a trvalé porasty) navrhovali v sume 909 070 Sk, teda sumu stále niekoľkonásobne nižšiu ako suma obvyklá v danom mieste pri predaji obdobných nehnuteľností. Napriek tomu Okresný úrad v Prešove rodine vyvlastnil dom aj časť pozemku.

O odvolaní proti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu rozhodoval Krajský úrad v Prešove tak, že odvolanie zamietol a vyvlastňovacie rozhodnutie potvrdil.

S pomocou právnikov z VIA IURIS sa rodina obrátila na Krajský súd v Prešove so žalobou. V konaní namietala predovšetkým výšku náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, ktorú považovala za nespravodlivú, neadekvátnu a nezodpovedajúcu skutočnej hodnote vyvlastňovaných nehnuteľností. Poukazovali pri tom na znenie ústavy, ktorá predpokladá „primeranú náhradu“ pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa Európskeho súdu sa vyžaduje, aby náhrada za obmedzenie vlastníckych práv k majetku bola v takej výške, aby bolo možné hovoriť o „spravodlivej rovnováhe medzi rôznymi záujmami“. Táto rovnováha je však narušená, ak sa osobe zbavenej jej majetku uloží „neprimerané bremeno“ spočívajúce v nedostatočnej náhrade. Nedostatočná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa preto považuje za neprimeraný zásah do vlastníckeho práva garantovaného Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súd v konaní najskôr odložil vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia a neskôr konanie prerušil a postúpil vec na Ústavný súd. Ten mal preskúmať ústavnosť vyhlášky č. 465/1991 Zb., ktorá bola podkladom pre určenie ceny domu v znaleckom posudku. Ústavný súd síce konanie zastavil a teda návrhu nevyhovel, ale v odôvodnení konštatoval niekoľko dôležitých skutočností:

– V čase rozhodovania ústavného súdu už bola sporná vyhláška zrušená novelou zákona o cenách (č. 18/1996 Z.z.),

– Avšak hoci bola vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania ešte platná a účinná, aj tak ju nebolo možné použiť na vyvlastňovanie nehnuteľností, a to vzhľadom na výslovné splnomocňujúce ustanovenie v zákone č. 127/1991 Zb., ktorý bol zrušený zákonom o cenách č. 18/1996 Z.z. ku dňu 01.04.1996. Od tohto dátumu bolo možné vyhlášku č. 465/1991 Zb. použiť len na oceňovanie pozemkov pre účely pozemkových úprav, nie však na určovanie náhrad za vyvlastňované nehnuteľnosti.

– Rozhodnutie ústavného súdu teda vyjadruje zásadu, v zmysle ktorej na vydanie vyhlášky musí existovať výslovné zákonné splnomocnenie. Ak je neskôr takýto zákon zrušený, zrušuje sa aj splnomocňujúce ustanovenie. Ak teda zanikne účinnosť zákona, zaniká aj vykonávacia funkcia vyhlášky. Táto totiž už nemôže vykonávať zákon, keďže tento bol zrušený a neplatí. Hoci teda vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania nebola zrušená výslovne, zrušením zákona došlo k jej zrušeniu mlčky.

Rozhodnutie ústavného súdu malo prelomový význam nielen v kauze rodiny, ale aj vo všetkých ostatných vyvlastňovacích konaniach. Nielenže bolo určenie ceny za vyvlastnené nehnuteľnosti rodiny v rozpore so zákonom, ale ukázalo sa, že dlhé roky sa vyvlastňovalo nezákonne a vlastníkom vyvlastňovaných nehnuteľností úrady priznávali smiešne náhrady. Krajský súd teda napokon zrušil vyvlastňovacie rozhodnutie vo veci nehnuteľností rodiny a všetko sa vrátilo na začiatok.

Trvalo ešte niekoľko rokov, kým SSC v spolupráci s mestom Prešov zabezpečila pre rodinu spravodlivú náhradu – dom za dom.

Ďalšiu skupinu nehnuteľností, cez ktoré mala viesť cesta, tvorili nezastavané pozemky. SSC prostredníctvom súkromnej spoločnosti zaslala vlastníkom návrh Zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej mali vlastníci predať svoje pozemky za „vyhláškovú“ cenu, teda cenu, ktorá nezohľadňovala reálnu, trhovú hodnotu pozemkov. SSC nereagovala na požiadavky vlastníkov navýšiť sumu za tieto pozemky a iniciovala vyvlastňovacie konanie, pričom Okresný úrad tieto pozemky vyvlastnil hromadným rozhodnutím. Hoci takýto postup zákon neumožňuje a je teda nezákonný, Krajský úrad rozhodnutie potvrdil. Zrušené bolo až na základe podnetu prokurátora, Okresný úrad však neskôr tieto pozemky opäť úspešne vyvlastnil.

Kauza lanovka Vrátna

Spoločnosť OMNITRADE, a.s. realizoval investičný zámer – rekonštrukcia lanovky vo Vrátnej (Malá Fatra). Rekonštrukcia v skutočnosti spočívala v kompletnej výmene stĺpov a lán, osadili sa úplne nové kabínkové lanovky s výrazne vyššou prepravnou kapacitou oproti pôvodnej lanovke a vybudovala sa nová vrcholová stanica lanovky. Výsledkom „rekonštrukcie“ mala byť teda v skutočnosti úplne nová lanová dráha, ktorá mala s pôvodnou lanovkou spoločné len to, že išlo tiež o lanovku a že smerovala z obce Štefanová do Snilovského sedla. Keďže išlo o stavebné aktivity v treťom, štvrtom a piatom stupni ochrany, rekonštrukciu nebolo možné uskutočniť bez početných výnimiek zo zákona o ochrane prírody a krajiny. Požadované výnimky zahŕňali také aktivity, ako napríklad vjazd motorových vozidiel a stavebnej techniky, pohyb pracovníkov stavby mimo vyznačených chodníkov, lety vrtuľníka, umiestnenie stavby na území so 4. stupňom ochrany, rúbanie drevín v území s 5. stupňom ochrany, poškodzovanie vegetačného a pôdneho krytu, rušenie pokoja a ticha stavebnou, montážnou a dopravnou činnosťou a pod.

O udelení výnimiek rozhodovalo Ministerstvo životného prostredia (ďalej aj „MŽP SR“) a súhlas udelilo. Proti tomuto rozhodnutiu podalo rozklad občianske združenie Slovenská ornitologická spoločnosť / BirdLife Slovensko, na základe ktorého bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na nové konanie. Hlavnými dôvodmi bolo, že prvostupňový orgán súhlasil s výnimkami v chránenom území plošne, bez vymedzenia konkrétnych pozemkov; rozhodnutie bolo vydané len na obmedzený čas počas stavby lanovky, ale podmienky v ňom stanovené sa týkali aj prevádzkovania lanovky po skončení jej rekonštrukcie.

Aj v novom konaní bola lanovka povolená, a tak SOS Bird Life s podporou Štátnej ochrany prírody – Správa Národného parku Malá Fatra znovu podalo rozklad. Minister v konaní o rozklade rozhodnutie v zásade potvrdil s dvoma drobnými zmenami. SOS Bird Life sa obrátili na súd so žalobou.

Konanie na súde prvého stupňa

Žalobca (SOS BirdLife) namietali viacero nedostatkov rozhodnutia:

Nedostatočné odôvodnenie (vo vzťahu k tomu, že rekonštrukcia lanovky sa uskutočňuje nielen v územiach chránených podľa národného práva, ale aj tých, ktoré chráni Európske právo),

Absencia kvantitatívneho a kvalitatívneho určenia rozsahu jednotlivých vplyvov, absencia následného monitoringu (to znamená, že bez ohľadu na následky mal investor povolené prakticky všetko, čo žiadal), nedostatočné posúdenie vplyvov lanovky na životné prostredie (takzvaný proces EIA),

MŽP SR povolilo rekonštrukciu napriek tomu, že v tomto území sa nachádza niekoľko takzvaných Prioritných druhov fauny, flóry a biotopov (t.j. druhov, ktoré sú ohrozené a vyžadujú si osobitnú ochranu, a v prípade ktorých sú zakázané všetky činnosti, ktoré by mohli mať negatívny dopad. Takéto činnosti možno povoliť len vtedy, ak sa týkajú zdravia alebo bezpečnosti ľudí, priaznivých dôsledkov primárneho významu na životné prostredie, alebo na základe stanoviska Európskej komisie k ďalším nevyhnutným dôvodom vyššieho verejného záujmu),

V danej lokalite je aj chránené vtáčie územie, kde sú zakázané činnosti, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na životné prostredie – ani s týmto tvrdením sa ministerstvo nijako nevysporiadalo.

Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd vo veci rozhodol o odklade vykonateľnosti sporného rozhodnutia. (rozhodnutie KS BA 1S 265/05 zo dňa 25.11.2005). Samotné rozhodnutie súd vydal až 19.04.2007, čo okrem iného znamenalo, že súd rozhodoval až v čase, kedy bola lanovka už zrekonštruovaná. Problémom totiž bolo, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti nebolo doručované aj investorovi (keďže v tom čase nebol účastníkom konania) a ministerstvo nezabezpečilo jeho doručenie spôsobom, ktorý by investor rešpektoval. Súd však aj tak o žalobe rozhodoval a zamietol ju. Odôvodnenie vo veci je pomerne stručné, súd konštatoval, že žalovaný (t.j. ministerstvo) sa vysporiadal so všetkými námietkami, jeho postup bol zákonný a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom.

Odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky

Najvyšší súd odvolanie SOS Bird Life zamietol a rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Súd argumentoval, že v správnom konaní súdy preskúmavajú len zákonnosť rozhodnutí, nie však aj ich vecnú správnosť, účelnosť alebo ekonomickú výhodnosť. Ak súd preskúmava správnu úvahu rozhodujúceho správneho orgánu, skúma len to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. K námietke žalobcu ohľadom chýbajúcich dát súd konštatoval, že „správny orgán rozhoduje na základe dokazovania, ktoré je možné vykonať; nie je možné rozhodnúť na základe neexistujúcich dôkazov, resp. takých, ktoré nie je možné vykonať; ktoré sú v čase rozhodovania nedostupné“. Čo sa týka odôvodnenia prvostupňového rozsudku odvolací súd uviedol, že je „postačujúce stručné uvedenie dôvodov so záverom, že postup žalovaného správneho orgánu bol zákonný a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom“. (2 Sžo 95/2007 zo dňa 30.01.2008)

Záver

Základným negatívom v kauze lanovka Vrátna bola skutočnosť, že súdy rozhodovali príliš dlho a rozhodli až v čase, keď už lanovka bola zrekonštruovaná. Problémom tiež bolo, že kvôli tomu, že investor nebol účastníkom konania na súde, rozhodnutie o odklade vykonateľnosti ignoroval a nerešpektoval.

Rýchlostná komunikácia R1 Žiar nad Hronom

VIA IURIS podporila občanov, ktorí sa bránili pred porušovaním zákonov pri výstavbe rýchlostnej komunikácie medzi Žarnovicou a Šášovským Podhradím. Navrhovaná trasa novej cesty má prechádzať južnými časťami mesta v blízkosti barokového parku a odseknúť mesto od Hrona. Občania proti takémuto návrhu namietali už viac ako päť rokov. Upozornili, že verejnosť bola počas procesu posudzovania vplyvov navrhovanej stavby na životné prostredie informovaná nedostatočne alebo vôbec, čím došlo k porušeniu zákona.

Nedostatky sa týkali aj problematiky posudzovania jednotlivých variantov trasy. Občianske združenie Svätokrížsky občiansky spolok preto na súde napadlo územné rozhodnutie vydané Krajským úradom v Banskej Bystrici. Najvyšší súd vyniesol rozsudok sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004 v prospech občanov, keď konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o umiestnení stavby úrady porušili zákon o posudzovaní vplyvov projektu na životné prostredie.

Aj keď úrady počas konania tvrdili, že zákon dodržali, v skutočnosti konali výrazne proti duchu zákona, ktorého cieľom je zapojiť verejnosť do rozhodovania o projektoch zásadne ovplyvňujúcich život v meste. Najvyšší súd rozhodol, že úrady musia konať v súlade s duchom zákona a nestačí ho dodržať formálne. V opakovanom povoľovacom konaní bude potrebné, aby Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici nielen zopakoval celé konanie o umiestnení stavby, ale aj proces posudzovania jej vplyvov na životné prostredie, ktorý riadi Ministerstvo životného prostredia SR.

Záverom možno so znepokojením dodať, že k podobným situáciám dochádza pri schvaľovaní stavieb typu diaľnice a rýchlostné cesty na viacerých miestach. Okrem Žiaru nad Hronom ide napríklad aj o Považskú Bystricu či Prešov. Úrady v týchto prípadoch nedodržali zákon a ignorovali požiadavky občanov na zabezpečenie spravodlivého a zákonného procesu rozhodovania.

„Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že predmetom súdnej ochrany v prejednávanej veci je tvrdený zásah do práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie. Bez ohľadu na existenciu štrukturálno-technickej definície životného prostredia perezentovanú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, Najvyšší súd pristupuje k životnému prostrediu ako ku komplexnej a právne nedeliteľnej veci verejne užívateľnej každým jednotlivcom bez možnosti vylúčenia z jeho benefícií, pričom na subjektívne právo jednotlivca na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ináč, ako na snahu ľudstva zachovať priaznivý stav životného prostredia pre nasledujúce pokolenia.

Preto ako veľmi súvisiace a späté so životným prostredím treba hodnotiť právo verejnosti zapájať sa do procesu hľadania najrozumnejších variantov ľudských činností alebo produktov týchto činností, ktoré z tohto hľadiska nebudú zhoršovať dosiahnutý stav životného prostredia. Aby sa dosiahlo veľmi efektívne zapojenie verejnosti do tohto procesu, musí štát starostlivo zabezpečiť prenos informácií opisujúcich nielen navrhované varianty, ale aj ich dopad na stav životného prostredia zo štátu smerom k verejnosti a naopak. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zámerne nevyzdvihuje iba úzku skupinu verejnosti, ktorá sa v mieste predpokladanej výstavby trvalo zdržiava, či už z dôvodu trvalého pobytu alebo výkonu povolania v dotknutej lokalite, a z uvedeného dôvodu je tu rozumné predpokladať, že ide o osoby, ktorých právo na priaznivé životné prostredie je reálne dotknuté, ale aj na zvyšok verejnosti, ktorý sa chce do tohto procesu zapojiť z iných dôvodov, lebo účelom zák. č. 127/1994 Z.z. je upraviť postup pri komplexom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností určených podľa uvedeného zákona pred vydaním rozhodnutia o jeho povolení.

Súčasne pri vyhodnocovaní podkladov potrebných na rozhodovanie o tejto veci treba prihliadnuť aj na niektoré existujúce medzinárodno-právne dokumenty… ako aj niektoré právne akty Európskych spoločenstiev vzhľadom na medzinárodno-právne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Európskej dohody o pridružení… ktoré okrem iného zdôrazňujú, že pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie ľudskou spoločnosťou ide o konkrétnu realizáciu základného práva na informácie o životnom prostredí, a preto treba zohľadniť aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať svoju spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia s vedomím spolupodieľania sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť…

Zo všetkých týchto zistení vyplýa pre Najvyšší súd záver, že mesto Žiar nad Hronom, ktoré by bolo v budúcnosti priamo dotknuté výstavbou rýchlostnej komunikácie R1, sprostredkovalo informácie o dlhodobo prebiehajúcom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie iba prostredníctvom verejnej vyhlášky a alternatívne spôsoby informovania verejnosti, ktoré ináč využívalo na informovanie obyvateľov mesta (mestské noviny, mestský rozhlas alebo mestská televízia), boli využívané náhodilým spôsobom a až po akciách spätne. Tento jednostranný prístup mesta (obce), kedy v priestoroch verejnosti prístupných iba počas stránkových hodín (a ktoré sa veľakrát prekrývajú s pracovným časom občanov) sa prezentuje informácia so súčasným vedomím obce, že verejnosť uvedené priestory navštevuje zriedkavo, a preto na informovanie verejnosti o dôležitých záležitostiach v lokalite volí bežne a pravidelne iný spôsob informovania (mestské noviny, rozhlas a televíziu), nie je naplnením zákonného pojmu „informovať verejnosť v mieste obvyklým spôsobom“…

Z hore uvedeného prehľadu, ako aj z vykonaných právnych analýz, jednoznačne vyplýva záver, že verejnosť v meste Žiar nad Hronom nebola dostatočne informovaná o procese spôsobom v mieste obvyklým, ako to zák. č. 127/1994 Z.z. ustanovuje normatívne… a tak nebol naplnený účel sledovaný zák. č. 127/1994 Z.z….

Najvyšší súd ako odvolací súd vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery konštatuje, že došlo k viacnásobnému porušeniu zák. č. 127/1994 Z.z. s nepriaznivým dopadom na zapojenie verejnosti do procesu hodnotenia vplyvov zamýšľanej stavby rýchlostnej komunikácie R1, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vznik situácie, kedy došlo ku skresleniu výsledkov posudzovania vplyvov na životné prostredie a súčasne nemohol byť komplexne a objektívne zhodnotený vplyv líniovej stavby na životné prostredie. Toto viacnásobné porušenie zák. č. 127/1994 Z.z. vzhľadom na účel, ktorý sleduje (dosiahnutie priaznivého životného prostredia v rámci procesu trvalo udržateľného rozvoja) a s ohľadom na závažnosť intenzity porušenia chráneného záujmu, Najvyšší súd vyhodnotil ako tak závažnú vadu podkladov napadnutého rozhodnutia, ktorú je možné odstrániť iba zrušením tohto rozhodnutia a vrátením správnemu orgánu na ďalšie konanie…“

(z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004, pasáže zvýraznené VIA IURIS)

Plánovaná výstavba spaľovne a územný plán

Investor chcel vybudovať v katastri obce spaľovňu odpadov. Občiansku iniciatívu proti výstavbe spaľovne vytvorili najmä hospodári na poľnohospodárskej pôde a lesných porastoch a obyvatelia obce. V blízkosti územia, kde mala byť spaľovňa umiestnená sa nachádzajú rozsiahle vinohrady viacerých vinárov a vinohradníkov. Zároveň mala byť spaľovňa umiestnená v blízkosti takzvaného Martinského lesa, ktorý je zaradený medzi územia európskeho významu a do národného zoznamu európsky významných území siete NATURA 2000. Okrem nevhodnosti umiestnenia spaľovne z vyššie uvedených dôvodov, argumentovala občianska iniciatíva aj dostatkom kapacít pre likvidáciu alebo zhodnocovanie komunálneho odpadu. Umiestnenie stavby malo mať negatívny dopad na celú lokalitu aj z toho hľadiska, že ide o pomerne husto osídlenú oblasť, ktorá sa navyše už dnes považuje za oddychovú oblasť – Senecké jazerá, golfové ihriská, Malokarpatská vínna cesta.

Z uvedených dôvodov zorganizovala občianska iniciatíva petíciu proti výstavbe spaľovne v obci Šenkvice a tiež adresovala obci Šenkvice návrh na zmenu územného plánu obce (ÚP), ktorým by obec v ÚP upravila zákaz budovania spaľovne v obci. Po doručení návrhu a následných rokovaniach zástupcov iniciatívy s predstaviteľmi obce, schválilo obecné zastupiteľstvo uznesenie o obstarní aktualizácie územného plánu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na význam územných plánov obcí. Každá významnejšia environmentálna činností (napríklad spaľovne, skládky odpadu, chemické továrne, cementárne, sklárne, výroba buničiny, papiera) sa posudzuje a povoľuje v rôznych konaniach (EIA, územné konanie, integrované povoľovanie a pod.). V rámci týchto konaní sa vyhodnocuje aj súlad s územným plánom. Územný plán je koncepčný dokument, v ktorom sa určuje želané a zakázané funkčné využitie, navrhuje sa koordinácia činností, ktoré majú vplyv na životné prostredie. Niektoré časti ÚP majú záväznú podobu. Ide o časti územného plánu, ktoré sa obec, na základe zákona, rozhodne za záväzné vyhlásiť, formou všeobecne záväzného nariadenia (VZN). Práve záväzné časti územného plánu musia byť pri posudzovaní a povoľovaní činností rešpektované. Napríklad v územnom konaní nie je možné umiestniť stavbu v prípade, ak to v danom území zakazuje záväzná časť ÚP. Bolo by v rozpore so zákonom vydať povolenie o umiestnení spaľovne v území, ktoré je podľa ÚP z hľadiska funkčného využitia určené na zeleň a uvedené je súčasťou záväzných častí ÚP. Územný plán je teda mimoriadne významný dokument, ktorý môže poskytnúť ochranu obyvateľom určitého územia pred činnosťami, ktoré považujú za nežiaduce, inak musia byť rešpektované práva vlastníka využívať takmer neobmedzene svoj majetok. Mnohým environmentálne významným stavbám tak môže byť zabránené práve tým, že sa daná činnosť v územnom pláne zakáže.

Príkladom takého postupu je práve obec Šenkvice. V aktualizácii územného plánu totiž obecné zastupiteľstvo schválilo aj regulatív (zákaz), v zmysle ktorého je ako neprípustné funkčné využitie v danej lokalite uvedené aj zariadenia na skládkovanie odpadu, spaľovanie odpadu alebo akékoľvek energetické zhodnocovanie odpadu. Tento regulatív bol formou VZN vyhlásený sa súčasť záväzných častí územného plánu. Následne investor od svojho zámeru budovať spaľovňu v katastri obce Šenkvice upustil.

Tepelná elektráreň priamo v meste Trebišov

Bývalý areál cukrovaru priamo v Trebišove mal zmeniť svoju funkciu: mala sa v ňom vybudovať jedna z najväčších tepelných elektrární na Slovensku. Malo sa tak stať napriek silnému odporu obyvateľov mesta, mestskej samosprávy, ale dokonca aj napriek tomu, že Ministerstvo hospodárstva SR s takýmto zariadením vôbec neuvažovalo v energetickej koncepcii Slovenska.

Posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA) elektrárne označovanej ako “Nový energetický zdroj” síce prebehlo, podľa názoru obyvateľov mesta však so závažnými nedostatkami v procese aj v podkladoch, pričom prinieslo viac otázok ako odpovedí na zásadné body (vôbec napríklad nebolo riešené nakladanie s odpadmi z elektrárne – podotýkam, išlo o tepelnú elektráreň, ale ani jej zapojenie do energetickej siete). Takmer 250 žalobcov sa obrátilo so žalobou na krajský súd a žiadali preskúmanie zákonnosti procesu a jeho výsledku – záverečného stanoviska. Krajský súd a neskôr aj najvyšší súd žalobu zamietli s tým, že záverečné stanovisko nie je “rozhodnutím” v správnom konaní, ale len jedným z nevyhnutných podkladov pri následnom rozhodovaní o povolení navrhovanej činnosti podľa osobitných predpisov. Podľa krajského súdu (Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 2 S 43/08 zo dňa 20.08.2008) „až rozhodnutie o umiestnení stavby môže záväzným a autoritatívnym spôsobom zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania a ďalších dotknutých subjektov, pričom v územnom konaní budú môcť všetci účastníci konania či zúčastnené osoby uplatniť svoje vyjadrenia a námietky voči umiestneniu stavby a voči jednotlivým podkladom pre toto konania, jedným z ktorých je aj záverečné stanovisko žalovaného vo veci posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie. Súd je toho názoru, že výsledok procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktorým je záverečné stanovisko žalovaného, nezakladá pre žalobcov ani pre žiadneho iného zo subjektov dotknutých posudzovanou činnosťou žiadne práva a povinnosti, a preto nie je spôsobilý mať za následok ukrátenie žalobcov na ich právach postupom žalovaného“. Súd žalobu tak považoval za predčasnú.

Najvyšší súd (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3 Sžp 7/2008 zo dňa 19.11.2008) ide ešte ďalej: „za tejto situácie Najvyšší súd podporuje srgumentáciu krajského súdu zdôrazňujúcu predbežný charakter záverečného stanoviska žalovaného, lebo podľa Najvyššieho súdu toto stanovisko je nutné chápať ako interný správny akt v zmysle jeho definície obsiahnutej v § 2 písm. e) v spoj. S § 37 ods. 2 zák. č. 24/2006 Z.z. … až výsledkom tohto správneho konania (tzn. vydaním individuálneho správneho aktu s externými účinkami) by mohli byť dotknuté práva jednotlivcov napríklad v oblasti životného prostredia. Preto v súčasnom štádiu správneho koannia najvyšší súd hodnotí záverečné stanovisko žalovaného ako interný dokument, ktorý má iba informačnú hodnotu pre verejnú správu .. a ďalej má vypovedaciu hodnotu aj pre adresátov ústavou zaručeného práva na životné prostredie. … Ďalej Najvyšší súd upozorňuje, že nesmie preventívne zasahovať do správnej úvahy orgánu verejnej správy v nasledujúcom územnom konaní, kedy bude hodnotiť jednotlivé podklady jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tzn. že vyhodnotí vierohodnosť a správnosť predmetného záverečného stanoviska žalovaného a svoje zistenia premietne do právnych záverov v odôvodnení svojho rozhodnutia.“

Žalobcovia sa súčasne obrátili aj na ústavný súd – ten ich ústavnú sťažnosť zamietol s odôvodnením, že vo veci rozhoduje všeobecný súd a princíp subsidiarity bráni ústavnému súdu, aby v konaní rozhodoval skôr, ako rozhodne všeobecný súd. „Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia mali (majú) na ochranu nimi označených základných práv upravených v čl. 44 a 45 ústavy postupom ministerstva pri posudzovaní zmlúv NEZ Trebišov k dispozícii účinný prostriedok nápravy v sytéme všeobecných súdov … podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý aj využili. … Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, v tomto prípade je to návrh podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, IV. ÚS 137/02 zo dňa 17.04.2008)

Žalobcovia argumentovali v konaní pred najvyšším súdom aj uvedeným uznesením ústavného súdu. Najvyšší súd však ich argumenty neuznal a k záveru ústavného súdu prezentovanému v jeho uznesení len uviedol, že “štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Preto ak Ústavný súd Slovenskej republiky výkladom zákona, konkr. § 244 a nasl. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dospel k nezvratnému interpretačnému záveru, že vec mu predložená na rozhodnutie prislúcha všeobecným súdom prostredníctvom podania návrhu podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, potom mal Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti v uznesení riadne s použitím presvedčivých právnych argumentov objasniť takto podaný názor. Nakoľko tak neučinil, Najvyšší súd nemá možnosť ani po podrobnom sa oboznámení s odôvodnením uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky … a ďalej s prihliadnutím na čl. 152 ods. 4 ústavy vyhodnotiť právne dôvody argumentácie žalobcov, na základe ktorých sa s odkazom na cit. uznesenie ústavného súdu domnievajú, že by za tejto situácie mal všeobecný súd konať a vyhlásiť výrok požadovaný žalobcami.”

Medzičasom začalo vo veci územné konanie, teda konanie o umiestnenie stavby Nového energetického zdroja Trebišov. Do konania sa zapojili viac ako 3 000 účastníkov konania, obyvateľov mesta a okolitých obcí. Namietali predovšetkým nasledovné:

– nesúlad s územným plánom mesta Trebišov a Veľkého územného celku Košického kraja, nesúlad s inými strategickými dokumentami – ako Energetická politika Slovenskej republiky, Stratégia energetickej bezpečnosti SR, Národná stratégia trvaloudržateľného rozvoja (čo napokon vyplývalo aj so žiadosti investora),

– nezákonný proces a nedostatočný výsledok posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA): išlo predovšetkým o zásadné nedostatky v správe o hodnotení, nedodržanie rozsahu hodnotenia, neprípustné používanie takzvanej “salámovej metódy” pri hodnotení, nedostatočné posúdenie dopadov NEZ Trebišov v oblasti ochrany ovzdušia, nedostatočné kumulatívne pôsobenie vo vzťahu k blízkej elektrárni vo Vojanoch, nedostatočné posúdenie na Tkajskú vinohradnícku oblasť, na zdravie obyvateľov, na sústavu chránených území, ale tiež procené nedostatky – ako napríklad nemožnosť verejnosti vyjadriť sa k rozsahu hodnotenia, upustenie od variantného riešenia a pod.,

– nedostatočné podklady pre územné rozhodnutie a uplatňovanie neprípustnej “salámovej metódy” v územnom konaní,

– neprimeraný zásah do práv obyvateľov mesta, a to najmä obyvateľov bezprostredne susediacej ulice,

– namietali tiež procesné pochybenia – keď navrhovateľ na výzvu stavebného úradu (ktorým bol Krajský stavebný úrad Košice) nepredložil potrebné dokumenty a úrad konanie nezastavil,

– absencia osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky Slovenskej republiky,

– realizáciu elektrárne odmietajú okrem obyvateľov a samosprávy aj Ministerstvo hospodárstva SR, ktoré s takýmto energetickým zdrojom vôbec neráta v energetickej koncepcii Slovenska.

Krajský stavebný úrad konanie prerušil a žiadal ďalšie posúdenie a podklady zo strany orgánov ochrany zdravia a príslušných orgánov v oblasti energetiky. Úrad verejného zdravotníctva napokon predložil negatívne stanovisko a takmer po roku prerušenia konania bol návrh zamietnutý.

Vo veci Nového energetického zdroja Trebišov tak možno hovoriť o veľkom úspechu obyvateľstva v spojení s negatívnym postojom niektorých špecializovaných inštitúcií.

Úsvit v Banskej Bystrici – otázky súladu výstavby s územným plánom

Na banskobystrickom sídlisku Fončorda investor zamýšľal postaviť stavbu “Centrum služieb, obchodu a bývania ÚSVIT”. Stavba mala nahradiť pôvodný objekt, ktorý tiež slúži pre služby a obchod. Realizácia by znamenala asanáciu pôvodného objekt a vybudovanie nového komplexu, ktorý mal zahŕňať priestory pre obchod, služby, diagnosticko-medicínske centrum, bývanie a parkovacie priestory. Samotná stavba mala pozostávať z komplexu štyroch stavebných objektov: garážové státia (celkovo 298 parkovacích miest) a sklady a technické vybavenie, obchodné priestory, medicínsko-diagnostické centrum, bytová veža (s 15 nadzemnými podlažiami).

Účastníci konania, prevažne išlo o obyvateľov susedných bytových domov, namietali viacero pochybení počas konania, najviac im však vadilo, že navrhovaná stavba ignoruje širšie vzťahy riešeného územia, nezapadá do architektúry okolitého prostredia (okolité bytové domy sú výrazne nižšie). Obávali sa zvýšeného hluku a emisií spôsobeného významne zahustenou dopravou, ohrozovanie chodcov a znemožnenie parkovania obyvateľom okolitých bytových domov. Namietali tiež, že chýba dostatočné spracovanie dopravného riešenia stavby a jej napojenia na existujúce komunikácie (napríklad jedna z ciest sa mala zmeniť na takzvanú skľudnenú komunikáciu pre chodcov, ale zároveň aj ako komunikácia slúžiaca pre vjazd a výjazd vozidiel rýchlej záchrannej služby do medicínskeho centra). Nová stavba by tiež znamenala výrazné zhoršenie denného osvetlenia bytov (čo preukazovali svetlotechnickým posudkom), likvidáciu existujúcej zelene s len minimálnou náhradnou výsadbou. Namietali tiež, že stavba nie je v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou.

Prvostupňový stavebný úrad (ktorým bolo Mesto Banská Bystrica), ako aj odvolací Krajský stavebný úrad vyhoveli návrhu investora a vydali územné rozhodnutie na realizáciu zamýšľanej stavby. Obyvatelia dotknutého sídliska sa preto prostredníctvom žaloby (január 2010) domáhali preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel žiadosti žalobcov o odklad vykonateľnosti územného rozhodnutia, t.j. vyhovel návrhu, aby namietané rozhodnutie nemohlo byť použité v ďalšom konaní do času, kým súd právoplatne ukončí konanie. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že okamžitým výkonom rozhodnutia by žalobcom hrozila závažná ujma. (február 2010)

O tri mesiace súd rozhodol aj v merite veci, a to tak, že žalobe vyhovel a rozhodnutie zrušil. (Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 24S/8/2010, zo dňa 26.05.2010) Dôvody boli nasledovné:

– podľa súdu bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu, keďže stavebný úrad nepredložil územnoplánovaciu dokumentáciu, a teda “nebolo možné posúdiť, či navrhovaná stavba je z hľadiska funkčného ako aj z hľadiska splnenia stanovených regulatívov (o.i. hmotové riešenie, výšková zonácia) v súlade s týmito územnoplánovacími podkladmi”. Pritom je podľa súdu nutné vychádzať tak z textovej ako aj z grafickej časti platnej územnoplánovacej dokumentácie.

– Investor počas konania zmenil projektovú dokumentáciu. Táto zmena spočívala predovšetkým v tom, že z pôvodných 22 nadzemných a 3 podzemných podlaží zmenil stavbu na 15 nadzemných podlaží plus technické podlažie, avšak bez toho, aby sa žalobcovia mali možnosť oboznámiť s takouto zmenenou projektovou dokumentáciou a prípadne k nej predložiť aj pripomienky. Podľa súdu je “uvedený postup v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 2, §§ 32 a 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže správny orgán nepostupoval v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, nedal im možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, prípadne navrhnúť jeho doplnenie”. Navyše, ani projektová dokumentácia v pôvodnej verzii nebola obsahom pripojeného administratívneho spisu.

– Odvolací stavebný úrad sa nedostatočne vysporiadal s námietkami žalobcov – buď sa nimi nezaoberal vôbec, alebo len mechanicky poukázal na kladné vyjadrenia dotknutých orgánov k umiestňovanej stavbe. “Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však vôbec nie je zrejmé, ako sa vyrovnal s konkrétnymi námietkami uvedenými v odvolaniach podaných účastníkmi konania, ako aj s listinnými dôkazmi predloženými v ich prílohách, ktorými odvolatelia preukazovali svoje tvrdenia o tom, že predmetná stavba predstavuje zásah do ich práva na súkromie a práva na priaznivé životné prostredie, keďže jej výstavbou a následnou prevádzkou sa významne zhorší kvalita ich bývania a okolitého životného prostredia. Žalovaný sa najmä nevysporiadal s námietkami týkajúcimi sa zhoršeného stavu osvetlenia a insolácie, negatívnych dôsledkov stavby vo forme zvýšeného hluku a emisií spôsobených zhustenou dopravou a nedostatočne spracovaným dopravným riešením.” V tejto súvislosti súd tiež konštatuje, že stavebný úrad nezdôvodnil, prečo sa stotožnil s jedným svetlotechnickým posudkom (predloženým investorom) a druhým posudkom (predloženým žalobcami) sa vôbec nezaoberal, hoci posudky dospeli k odlišným záverom. Z odôvodnenia krajského stavebného úradu nie je zrejmé, prečo tento neakceptoval aj niektoré ďalšie argumenty žalobcov, resp. akým spôsobom sa s nimi vysporiadal a akými úvahami sa riadil pri ich vyhodnotení.

Na podnet investora však Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie na krajský súd (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6Sžo / 227/2010 zo dňa 26.10.2011). Dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu možno zhrnúť nasledovne:

– „Vydaním územného rozhodnutia žalované správne orgány nemohli reálne ukrátiť žalobcov na ich vlastníckom práve, práve na priaznivé životné prostredie ani práve na súkromie, a preto nebol v tomto rozsahu podľa názoru odvolacieho súdu splnený základný predpoklad potrebný k vecnému vybaveniu žaloby.“ Podľa najvyššieho súdu sa rozhodnutím o umiestnení stavby táto priamo nerealizuje, k jej realizácii dochádza až na základe stavebného povolenia), a teda nemožno porušiť ani práva žalobcov na priaznivé životné prostredie ako ani vlastnícke právo. Súd konštatoval, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že porušenie práv priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc. Čl. 19 ods. 2 ústavy zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. „Rozhodnutie o umiestnení stavby však reálne do narušenia práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života nezasahuje, vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôsjť. Vyplýva to aj z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.“

– Najvyšší súd sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tej časti, kde tento konštatuje, že odvolací stavebný úrad sa nedostatočne vysporiadal s pripomienkami a námietkami žalobcov. „Pokiaľ žalovaný odôvodnil odvolacie námietky poukazom na kladné vyjadrenia a stanoviská dotknutých orgánov, uplatňujúce záujmy chránené osobitnými predpismi z hľadiska životného prostredia, z hľadiska ochrany zdravia ľudí i z hľadiska dopravného riešenia, ktorých obsah je pre správny orgán záväzný (§ 140b stavebného zákona), čím sa zachováva záväznosť požiadaviek uplatnených v záväzných stanoviskách, nemožno konštatovať nezákonnosť jeho rozhodnutia. V prípade, ak by účastníci konania nesúhlasili s obsahom a závermi z nich vyplývajúcimi, mali zákonnú možnosť uplatniť nájmietky proti obsahu záväzného stanoviska, čo však neučinili.“

– Najvyšší súd sa tiež nestotožnil so záverom krajského súdu v tom, že v prvostupňovom konaní došlo k zmene projektovej dokumentácie. Podľa najvyššieho súdu sa tak stalo na základe vznesených námietok účastníkov konania. „Zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania, ktorá sa chápe ako právo účastníka konania, ktoré môže ale nemusí využiť, nebola v takom prípade porušená. Nebolo preukázané, že by správny orgán v správnom konaní nevytváral optimálne podmienky na uplatnenie tohto práva, t.j. byť aktívnym činiteľom v rámci konania.“

– Napokon najvyšší súd nepovažoval za dôvod nepreskúmateľnosti ani skutočnosť, že územný plán nebol súčasťou administratívneho spisu. Podľa súdu „schválený územný plán obce a schválený územný plán zóny je uložený v obci, na stavebnom úrade a na krajskom stavebnom úrade, čo znamená, že je každému prístupný. Predmetný územný plán mesta Banská Bystrica a územný plán centrálnej mestskej zóny je zverejnený na internetovej stránke Mesta Banská Bystrica„.

V dôsledku straty platnosti územného rozhodnutia nebolo následne vydané stavebné povolenie a k plánovanej výstavbe nedošlo. Žalobcovia uskutočnili vo veci späť vzatie žaloby.

Kauza ťažby zlata v Detve

Ťažba zlata patrí k obľúbeným podnikateľským aktivitám predovšetkým subjektov so sídlom v zahraničí. Podchvíľou sa objavuje v rôznych regiónoch Slovenska ako činnosť, ktorá má priniesť ekonomický prospech príslušnému regiónu a celej krajine.

Podobný príbeh zažívali obyvatelia Detvy a jej bezprostredného okolia. Romantický názov lokality Biely vrch v Detve sa tak nespája s voľnočasovými aktivitami obyvateľov, ale s lokalitou, kde chce spoločnosť Eastern Mediterranean Resources – Slovakia s.r.o. (EMED Slovakia, s.r.o.) ťažiť zlato. Ide o spoločnosť, ktorej materská firma má sídlo na Cypre.

V januári 2011 iniciovala spoločnosť EMED Slovakia, s.r.o., začatie konania o určenie dobývacieho priestoru. EMED Slovakia má prednostné právo na určenie dobývacieho priestoru Detva, pretože od roku 2005 jej bolo určené prieskumné územie Detva, pričom toto rozhodnutie v roku 2009 Ministerstvo životného prostredia SR predĺžilo na ďalšie štyri roky, t.j. do konca roku 2013. V roku 2010 získala táto spoločnosť osvedčenie o výhradnom ložisku.

Ako vyzerá zámer?

Ide o plán povrchovej ťažby zlata s rozmermi lomu 800 x 700 metrov a s hĺbkou 250 metrov. Podľa EMED Slovakia je úprava vyťaženej rudy možná iba technológiou kyanidového lúhovania, pričom uvádzajú, že výťažnosť zlata z rudy sa pri tejto metóde pohybuje údajne okolo 80 %. Ruda sa rozdrví na štrk s priemerom 12 mm a ten sa následne upravuje na lúhovacích plošinách. Po ukončení procesu lúhovania bude štrk preplachovaný čistou vodou, aby sa odstránili zvyšky kyanidov. Životnosť bane sa predpokladá na 10 rokov s ročnou ťažbou údajne cca 3 mil. ton rudy. Celý dobývací priestor má potom zahŕňať plochu väčšiu ako 722 000 m2 (viac ako 91 futbalových ihrísk!!).

EMED Slovakia na svojej stránke uvádza, že úprava rudy technológiou kyanidového lúhovania je Európskou úniou uznaná ako najlepšia dostupná technológia pre úpravu rúd zlata. Európsky parlament však zaujal úplne iný postoj. 5. mája 2010 prijal Uznesenie o všeobecnom zákaze používania kyanidovej metódy pri ťažbe v Európskej únii (2011/C81/E/13). Parlament v tejto súvislosti poukazuje okrem iného na nasledovné skutočnosti:

– kyanid je vysoko toxická chemická látka, ktorá sa využíva pri ťažbe zlata, a ktorú rámcová smernica o vode označuje za jednu z hlavných znečisťujúcich látok s možnými katastrofálnymi a nezvratnými následkami na ľudské zdravie a životné prostredie, a teda aj na biodiverzitu,

– v priebehu ostatných 25 rokov sa na celom svete stalo viac ako 30 vážnych havárií, pri ktorých unikol kyanid a neexistuje skutočná záruka, že a takéto havárie nezopakujú, najmä ak sa zohľadní rastúci výskyt extrémnych poveternostných podmienok, napríklad Časté a silné zrážky,

– cezhraničné účinky havárií, pri ktorých unikol kyanid a vážne znečistil veľké povodia riek a zásob podzemnej vody, jasne poukazujú na to, že EU musí zaujať postoj k vážnym environmentálnym hrozbám vyvolaným ťažbou s použitím kyanidu,

– treba tiež vziať do úvahy fakt, že stále chýbajú pravidlá obozretného podnikania a riadne finančné záruky, prevádzkujúce spoločnosti nemajú dlhodobé poistenie, ktoré by pokrylo budúce náklady vzniknuté v prípade havárie alebo funkčnej poruchy,

– odvetvie ťažby s použitím kyanidu poskytuje málo pracovných príležitostí, aj to len na 8 až 16 rokov, a predstavujú riziko obrovských cezhraničných ekologických škôd, pričom kompenzáciu za tieto škody zvyčajne neposkytujú zodpovedné spoločnosti, ktoré väčšinou zaniknú alebo zbankrotujú, ale štát – t.j. daňoví poplatníci,

– na výrobu dvoch gramov zlata je potrebné vyťažiť jednu tonu chudobnej rudy a až 25 – 50 % zlata napokon aj tak zostáva na skládke odpadu,

– pritom sa používa niekoľko miliónov kilogramov kyanidu sodného ročne, pričom samotná preprava a uskladňovanie kyanidu sodného môže mať v prípade pochybenia katastrofické následky, a pod.

Parlament zároveň vyzval Európsku komisiu, aby do konca roka 2011 navrhla úplný zákaz používania kyanidovej metódy pri ťažbe v Európskej únii ako jediný bezpečný spôsob ochrany vodných zdrojov a ekosystémov proti znečisteniu kyanidom pochádzajúcim z banskej činnosti.

Proces

V konaní o určenie dobývacieho priestoru dotknuté obce ako príslušné stavebné úrady – t.j. Detva a Dúbravy – vydali najskôr súhlasné záväzné stanovisko s platnosťou 1 rok. Počas povoľovacieho procesu však táto lehota uplynula a stavebné úrady svoje záväzné stanovisko zmenili na nesúhlasné.

Do konania sa už od roku 2011 pokúša zapojiť aj aktívna verejnosť – jednak obyvatelia (jednotlivci) z dotknutých lokalít, ale tiež občianske združenie Podpoľanie nad zlato, ktoré združuje stovky ľudí a podporujú ho ďalšie tisícky, ktorí nesúhlasia so zámerom ťažby zlata na Podpoľaní. Investor v zhode s banskými úradmi nesúhlasili s tým, aby združenie Podpoľanie nad zlato malo postavenie účastníka v konaní a banské úrady rozhodli o jeho vylúčení. Združenie namietalo, že postavenie účastníka konania mu vyplýva jednak zo všeobecných ustanovení o správnom konaní v spojení s Aarhuským dohovorom, ktorý garantuje zainteresovanej verejnosti široké práva, vrátane účastníckych práv, v konaniach týkajúcich sa životného prostredia. Okrem toho sme namietali, že konaniu o určenie dobývacieho priestoru malo predchádzať posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA, podľa zákona č. 24/2006 Z.z.), pretože určenie dobývacieho priestoru je druhom územného konania a ako také je jedným z prvých povoľovacích konaní smerujúcich k samotnej ťažbe zlata.

Združenie Podpoľanie nad zlato žalobou namietalo rozhodnutie o vylúčení z konania a Krajský súd v Banskej Bystrici tejto žalobe vyhovel a rozhodnutia o vylúčení z konania zrušil.

Súd v rozsudku sp.zn. 23S/113/2011 zo dňa 04.04.2012 odkazuje na Aarhuský dohovor. Súd konštatuje, že vzhľadom na vnútroštátne a medzinárodné pramene práva treba „vykladať procesné predpisy o účastníctve v predmetnej veci s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na životné prostredie“. Súd pritom použil aj argumentáciu Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09, podľa ktorej procesné predpisy treba vykladať tak, aby „výklad umožnil občianskemu združeniu v oblasti ochrany životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, a to aj v prípade rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru. Pokiaľ takéto právo je priznané našim právnym poriadkom len účastníkovi správneho konania, potom je potrebné takýto status žalobcovi priznať. Spájanie možného účastníctva len s posudzovaním vplyvov na životné prostredie súd nepovažuje za správne, pretože prísne formalistickým výkladom ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. v spojení s § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. by došlo k zúženiu práv žalobcu byť účastníkom konania, ktoré právo mu vyplýva z Aarhuského dohovoru a zároveň by išlo o nesplnenie medzinárodného záväzku Slovenskej republiky…“. Aplikujúc zásadu účinnosti (efektivity) „nemôžu byť vnútroštátne procesné predpisy v konaniach upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv zaručených komunitárnym právnym poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval„. Na základe toho súd dospel k záveru, že „ustanovenia vnútroštátneho práva ohľadom právnej úpravy účastníctva žalobcu v koaní o určení dobývacieho priestoru a ich výklad pri použití žalovaným je neudržateľný, jednak v rozpore s Aarhuským dohovorom, jednak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ“. Preto súd rozhodol, že združeniu Podpoľanie nad zlato treba priznať právo účastníka konania o určení dobývacieho priestoru.

Hlavný banský úrad však proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie a vec čaká na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Medzitým v novembri 2012 Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici rozhodol o určení dobývacieho priestoru. Odmietol pritom zmenené záväzné stanoviská stavebných úradov ako aj námietky verejnosti, ktorá nesúhlasí s ťažbou zlata v lokalite Biely vrch. Banský úrad odmietol, že by konaniu o určenie dobývacieho priestoru malo predchádzať posúdenie vplyvov na životné prostredie (EIA). Odmietol tiež námietky, že navrhovaná lokalizácia ťažby je v rozpore s platným územným plánom. Združenie Podpoľanie nad zlato (napriek tomu, že aktuálne je právoplatne vylúčené z konania) podalo proti predmetnému rozhodnutiu odvolanie. Hlavnými námietkami sú absencia EIA v konaní, nezákonné vylúčenie účastníka konania a rozpor s Aarhuským dohovorom, nesúlad s územným plánom Banskobystrického samosprávneho kraja, nedostatočné vysporiadanie sa s nesúhlasnými záväznými stanoviskami obcí Detva a Dúbravy, nezákonné nekonanie s obcami Očová a Vígľaš. O odvolaní bude konať a rozhodovať Hlavný banský úrad.