Ako sa brániť zásahom do vlastníctva a súkromia
Zásahy orgánov verejnej správy, alebo aj medzi jednotlivými fyzickými a právnickými osobami, do pokojného užívania majetku jednotlivcov a do ich súkromia nie sú výnimočné. Často dochádza k zásahom do práv jednotlivcov alebo aj skupín obyvateľov hlavne pri nezákonnom vyvlastňovaní a pri neoprávnených a nezákonných zásahoch do ich pokojného života najmä hlukom. Tento manuál obsahuje súhrn práv a povinností, ktoré v takýchto situáciách majú jednotliví aktéri sporu, ako aj možnosti nápravy pri nezákonných zásahoch do zákonom a ústavou chránených práv.
(Manuál bol aktualizovaný v auguste 2019)
Základný manuál
Pre rozvoj spoločnosti a jej nerušený vývoj je veľmi dôležité poskytnúť ochranu tým najzákladnejším stránkam jednotlivca – jeho osobnosti. Túto ochranu už človekovi poskytovali Rimania a postupným vývojom sa dopracovala až do svojej dnešnej podoby. Druhá hlava prvej časti Občianskeho zákonníka poskytuje všeobecnú ochranu osobnosti v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života (v občianskom či rodinnom styku, v súvislosti s výkonom povolania, v športe, kultúre, politike).
Tieto práva výsostne späté s osobnosťou sú právami osobnostnými. V zmysle § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) má fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Výpočet jednotlivých stránok osobnosti je len demonštratívny, preto popri výslovne uvedených zložkách osobnosti je chránená aj napr. osobná sloboda, prezývka, rodinný život, podoba, pseudonym a podobne. Subjektívne všeobecné osobnostné právo možno definovať ako v objektívnom zmysle vymedzenú, garantovanú a chránenú možnosť každého človeka nakladať podľa svojho uváženia so svojou osobnosťou, resp. s jednotlivými hodnotami, tvoriacimi integritu jeho osobnosti.
Ústava SR vo viacerých ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci. Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou osoby. Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy. Ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nezaručuje však ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené.
Garanciu práva na súkromie na európskej úrovni zabezpečuje najmä Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorým je Slovenská republika viazaná. V zmysle čl. 8 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Práve Európsky súd pre ľudské práva, ktorý rozhoduje v zmysle Dohovoru, svojou judikatúrou zabezpečuje stále rozvíjanie sa pojmu „právo na súkromie“. Súd je však toho názoru, že nie je nevyhnutné alebo potrebné vytvoriť vyčerpávajúcu definíciu pojmu „právo na súkromie“, pretože by bolo príliš reštriktívne ohraničiť tento pojem do nejakého vnútorného kruhu.
Okrem Dohovoru riešia otázku práva na súkromie aj iné medzinárodné dokumenty ratifikované Slovenskou republikou. Historicky prvým medzinárodným dokumentom chrániacim právo na súkromie je Všeobecná deklarácia ľudských práv. Podľa čl. 12 tejto deklarácie nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromia, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Touto deklaráciou však Slovenská republika nie je právne viazaná.
Podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť.
Dohovor o právach dieťaťa v čl. 16 ods. 1 upravuje, že žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným útokom na svoju česť a povesť. Spracovaním osobných údajov často dochádza k porušeniu práva na súkromie jednotlivcov.
Túto otázku rieši Dohovor o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov, ktorého základným cieľom je podľa čl. 1 zabezpečiť pre každého jednotlivca rešpektovanie najmä práva na súkromie pri automatizovanom spracovaní osobných údajov o ňom.
Ochranou súkromia sa zaoberá aj Dodatkový protokol k Európskej sociálnej charte v čl. 4 ods. 3, ktorým zaväzuje zmluvné strany prijať také opatrenia, aby pri zabezpečovaní primeranej pomoci starším osobám žijúcim v príslušných zariadeniach pre dôchodcov bolo rešpektované aj ich súkromie.
Dohovor o ľudských právach a biomedicíne zabezpečuje ochranu súkromného života pacientov v súvislosti s informáciami o ich zdraví. Okrem záväzných dokumentov sa právu na súkromie venujú aj mnohé iné dokumenty na medzinárodnej či vnútroštátnej úrovni, ktoré však pre Slovenskú republiku nie sú záväzné.
Právo na súkromie patrí v celosvetovom meradle k pojmovo najviac rozvíjajúcim sa právam a z toho dôvodu jednotná a ustálená definícia pojmu „právo na súkromie“ neexistuje.
Podľa mnohých názorov právo na súkromie je právom na rešpektovanie súkromného života, teda práva na život podľa vlastných predstáv chráneného pred publicitou. Podľa Súdu je však právo na súkromie oveľa širšie. Zahŕňa aj právo na zakladanie a rozvíjanie vzťahov s inými ľuďmi, najmä v citovej oblasti, v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti. Pod ochranu práva na súkromie Súd zahŕňa dokonca aj profesné činnosti. V prípade Niemietz proti Nemecku, ktorý sa týkal policajnej prehliadky v advokátskej kancelárii, súd konštatoval, že špeciálne pri slobodných povolaniach, pri ktorých je práca väčšinou súčasťou súkromného života, treba profesný život považovať za súčasť súkromného života a kanceláriu zahrnúť pod pojem obydlie. Právo na súkromie zahŕňa aj rešpektovanie morálnej a fyzickej integrity jednotlivca, jeho totožnosti, osobných informácií, sexuality a osobného či súkromného priestoru.
Definíciu práva na súkromie však nie je možné obmedziť len na súkromný život. Súčasťou práva na súkromie je aj právo na ochranu rodinného života, obydlia, korešpondencie, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe či ochranu prejavov osobnej povahy. Pod právo na súkromie sa zahŕňa aj právo na uzavretie manželstva a založenie rodiny a právo na rovnoprávnosť manželov medzi sebou a vo vzťahoch k svojim deťom. Všetky tieto práva sú navzájom prepojené. Aj Ústavný súd potvrdil, že Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Stanovil tiež, že zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.
Zaujímavé rozhodnutia
Slovenská republika pri práve na súkromie vo veľkej miere vychádza z judikatúry Súdu, keďže na vnútroštátnej úrovni doteraz právo na ochranu súkromia nebolo významnou mierou uplatňované. V poslednom období však možno vnímať zvýšenie právneho vedomia jednotlivcov, a tým aj častejšie nárokovanie si na ochranu svojho súkromia či zo strany osôb verejne známych alebo iných osôb. Vzhľadom na to, že záujem na ochrane súkromia je na medzinárodnej úrovni veľmi vysoký, aj Slovensko vyvíja v poslednom roku snahu na zdokonalenie jeho pozitívneho záväzku na ochranu práva na súkromie a v zákonoch stanovuje veľmi podrobné podmienky obmedzenia tohto práva, čo je veľkým krokom vpred.
V uplynulom období vzniklo v Slovenskej republike viacero sporov, ktoré sa týkali zásahu všeobecne záväzných nariadení obcí do práva na súkromie jednotlivcov (išlo napr. o obmedzenie počtu chovaných zvierat v domácnostiach). Ústavný súd pri tejto príležitosti stanovil, že všeobecne záväzné nariadenie obce nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade s Ústavou možno ustanoviť oprávnené zásahy do súkromného a rodinného života. A v súvislosti so zákazom kŕmenia vtáctva na verejnosti vyslovil Ústavný súd názor, že Ústava aj na verejných priestranstvách jednotlivcovi priznáva ochranu pred nadmerným alebo neprimeraným zasahovaním do jeho života.
Typickým príkladom zlého výkladu ustanovení týkajúcich sa práva na súkromie je podanie sťažnosti právnickou osobou, ktorá sa domáha ochrany svojho práva na súkromie. V tejto súvislosti Ústavný súd už konštatoval, že právnická osoba nemá rodinný a súkromný život. Podľa Ústavného súdu neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života nie je ani rozhodnutie o umiestnení stavby. Toto rozhodnutie reálne do práva na ochranu súkromného a rodinného života nezasahuje, vytvára sa ním len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť.
Ústavný súd rozhodol vo veľmi zaujímavej kauze týkajúcej sa porušenia práva na súkromie, ktorá neunikla ani pozornosti médií. Mladej žene, ktorá sa ako pozorovateľka zúčastnila zhromaždenia občanov s cieľom upozorniť na problémy kapitalizmu a globalizácie, bola zo strany polície v rozpore so zákonom a ústavou obmedzená sloboda a zároveň pri vykonávaní prehliadky porušené jej právo na súkromie. Ústavný súd k veci konštatoval, že vzhľadom na konkrétne okolnosti, za akých došlo k výkonu oprávnenia presvedčiť sa, či osoba, nemá pri sebe zbraň, teda že navrhovateľke bolo nariadené vyzliecť sa donaha a potom jej boli skontrolované všetky veci, bolo zasiahnuté do jej nedotknuteľnosti a súkromia. K porušeniu navrhovateľkinho práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy došlo hrubou neprimeranosťou tohto zásahu k okolnostiam prípadu.
V súvislosti so zasadaním Parlamentného zhromaždenia NATO v Bratislave konanom na prelome mesiacov máj a jún v roku 2004 a ohláseným protestným zhromaždením proti NATO na Námestí Slobody v Bratislave malo dôjsť tiež k viacerým nezákonným zásahom zo strany príslušníkov policajného zboru. Príslušníci policajného zboru mali napr. neoprávnene sledovať, či neoprávnene odpočúvať účastníkov zhromaždenia, a tým zasiahnuť do ich práva na súkromie. Uvedená kauza bola veľmi diskutovaná v médiách, kde svoj názor vyslovili jednak poškodení a tiež predstavitelia štátu, no či v tomto prípade naozaj došlo k porušeniu práva na súkromie, rozhodne až súd. Okrem uvedeného prípadu, ktorý sa týkal neoprávneného odpočúvania, existuje viacero iných káuz, v ktorých mali byť neoprávnene odpočúvaní napr. novinári alebo minister hospodárstva Slovenskou informačnou službou.
Vlastnícke právo garantuje ústava pre všetkých vlastníkov s rovnakým obsahom a ochranou. Ústava zároveň aj vymedzuje štyri základné podmienky, za ktorých je možné vlastníctvo obmedziť aj proti vôli vlastníka. Môže sa tak stať iba:
– na základe zákona (ide predovšetkým o stavebný zákon a zákon č. 282/2015 Z.z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim , ktoré upravujú podmienky a presný postup pri vyvlastňovaní)
– v nevyhnutnej miere (t.j. vyvlastnenie môže postihnúť len takú časť nehnuteľností, ktorá je nevyhnutná pre realizáciu zámeru, kvôli ktorému sa vyvlastňuje),
– vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, (t.j. treba preukázať, či sa vyvlastňuje pre činnosť, ktorej realizáciu možno považovať za verejný záujem),
– za primeranú náhradu (ktorá môže byť poskytnutá v peniazoch alebo napr. vo forme náhradného pozemku)
– a ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, v opačnom prípade by išlo o neústavné vyvlastnenie, a teda o neústavný zásah do vlastníckeho práva.
Podrobnosti vyvlastnenia týkajúce sa podmienok a procesu vyvlastňovacieho procesu upravuje predovšetkým stavebný zákon č. 50/1976 Zb a zákon č. 282/2015 Z.z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim.
Vyvlastnením sa rozumie:
– prechod vlastníckeho práva k pozemkom alebo k stavbám,
– obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom alebo stavbám,
– zriadenie, zrušenie alebo obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom alebo k stavbám
– obmedzenie, zrušenie práv tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe,
Vyvlastňovacie konanie uskutočňuje príslušný okresný úrad v sídle kraja, v územnom obvode ktorého sa nachádza vyvlastňovaná nehnuteľnosť. Odvolacím orgánom je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Konanie sa začína na návrh subjektu – vyvlastniteľa, ktorý bude vyvlastňovanú nehnuteľnosť využívať pre účely, pre ktoré sa vyvlastňuje. Môže to byť štátny orgán, fyzická osoba alebo právnická osoba. Okrem základných náležitostí návrhu (označenie navrhovateľa, označenie vyvlastňovaného, presná špecifikácia vyvlastňovaných nehnuteľností, návrh náhrady, odôvodnenie), musí návrh označovať okrem iného aj dôkaz o tom, že sa navrhovateľ pokúsil získať práva k vyvlastňovanému pozemku či stavbe iným spôsobom, teda dohodou.
V praxi sa táto podmienka realizuje zvyčajne tak, že vlastníkovi zašle navrhovateľ návrh kúpnej zmluvy. Ak vlastník na ponuku neodpovie, alebo ak ju odmietne, predpokladá sa, že podmienka je splnená a môže začať vyvlastňovacie konanie. Vzhľadom na zákonné znenie je však takýto „dôkaz“ skôr formalitou – navrhovateľ totiž preukazuje doručenkou, že vyvlastňovanému zaslal písomnú výzvu na kúpu predmetnej nehnuteľnosti či na zriadenie práva vecného bremena aj s uvedením navrhovanej odplaty a s upozornením, že ak vyvlastňovaný do 90 dní odo dňa doručenia neodpovie, bude sa predpokladať, že dohodu odmietol. Takáto podmienka však neprispieva k tomu, aby navrhovateľ skutočne vyvinul úsilie na odkúpenie nehnuteľnosti od vlastníka, a teda aby sa reálne pokúsil uzavrieť dohodu. Keďže ponúkaná cena v takomto návrhu je zvyčajne totožná s cenou, akú by vlastník dostal vo vyvlastňovacom konaní, je pre vlastníka výhodnejšie, aby s dohodou nesúhlasil a aby podstúpil vyvlastňovacie konanie.
Účastníkmi vyvlastňovacieho konania sú:
a) vyvlastniteľ
b) vyvlastňovaný
c) správca konkurznej podstaty
d) osoba, ktorej právo môže byť vyvlastnením priamo dotknuté
Podľa stavebného zákona (§ 109) vyvlastnením nezanikajú práva užívať byty a nebytové priestory, preto podľa niektorých interpretácií nie sú nájomcovia účastníkom vyvlastňovacieho konania. Domnievame sa, že takáto interpretácia nie je správna. Je pravdou, že právo užívať byt/nebytový priestor vyvlastnením priamo nezaniká. To však neznamená, že nájomcove práva zostanú nedotknuté – jedným z dôvodov výpovede nájmu bytu je totiž skutočnosť, že „je potrebné z dôvodu verejného záujmu s bytom alebo s domom naložiť tak, že byt nemožno užívať“ (§ 711 ods. 1 písm. e) Občianskeho zákonníka). Znamená to, že nájomca bytu práve z dôvodu vyvlastnenia bytového domu môže dostať (resp. dostane) výpoveď z nájmu bytu. Jeho užívacie práva sú teda priamo dotknuté (keďže vyvlastňovacie konanie bezprostredne ovplyvní dĺžku (a existenciu) nájmu bytu. Preto sme presvedčení o tom, že nájomca má mať postavenie účastníka konania.
Vyvlastňovací orgán je povinný informovať verejnosť na svojej úradnej tabuli a na svojom webovom sídle o začatí vyvlastňovacieho konania do siedmich dní od doručenia návrhu a o skončení vyvlastňovacieho konania do siedmich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.
Vyvlastňovací orgán v takejto informácii musí uviesť:
a) účel vyvlastnenia
b) údaje o vyvlastniteľovi
c) katastrálne územie
d) parcelné číslo pozemku a súpisné číslo stavby, ktoré sú predmetom vyvlastnenia
Tieto informácie na svojom webovom sídle zverejní aj obec, ak ho má zriadené, v ktorej katastrálnom území sa vyvlastňovaný pozemok alebo vyvlastňovaná stavba nachádza.
Vyvlastňovací orgán je povinný písomne oznámiť začatie vyvlastňovacieho konania všetkým účastníkom vyvlastňovacieho konania, zúčastneným osobám a príslušnému okresnému úradu na úseku katastra nehnuteľností do siedmich dní od doručenia návrhu.
Vyvlastňovací orgán nariadi vždy ústne pojednávanie o návrhu. Vyvlastňovací orgán písomne oznámi účastníkom vyvlastňovacieho konania a zúčastneným osobám termín uskutočnenia ústneho pojednávania o návrhu najmenej 15 dní vopred.
Námietky proti vyvlastneniu musia účastníci vyvlastňovacieho konania, ako aj zúčastnené osoby uplatniť najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskôr, na námietky, ktoré sa v územnom konaní zamietli alebo ktoré mohol účastník uplatniť v územnom konaní, sa neprihliada. Na túto skutočnosť musí upozorniť vyvlastňovací orgán účastníkov konania a zúčastnené osoby v oznámení o začatí vyvlastňovacieho konania.
Vo vyvlastňovacom konaní skúma stavebný úrad predovšetkým:
– účel, pre ktorý sa vyvlastňuje
– existenciu verejného záujmu
– preukázanie, že prechod vlastníckeho práva (teda cieľ vyvlastnenia) nemožno dosiahnuť dohodou
– súlad vyvlastnenia s územným rozhodnutím, ktoré predchádza vyvlastňovaciemu konaniu; na základe územného rozhodnutia úrad skúma, či je vyvlastňovanie v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania (t.j. či navrhovaná činnosť, pre ktorú sa vyvlastňuje, sa má realizovať v súlade so záväznou časťou platného územného plánu). Ak sa na účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania sa skúma priamo vo vyvlastňovacom konaní
– rozsah vyvlastnenia: vyvlastniť možno len v nevyhnutnom rozsahu, a teda ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva (napr. zriadením vecného bremena), nie je možné vlastnícke právo odňať v plnom rozsahu. Rovnako platí, že ak na realizáciu účelu, pre ktorý sa vyvlastňuje, stačí vyvlastniť len časť nehnuteľnosti, nemôže úrad rozhodnúť o vyvlastnení celej nehnuteľnosti. Ak by však zostávajúci pozemok alebo stavbu nebolo možné využívať, alebo ak by ich bolo možné využívať len s neprimeranými ťažkosťami, stavebný úrad vyvlastní aj zvyšnú časť, ak o to vlastník pozemku / stavby požiada
Ak sú splnené podmienky vyvlastnenia ustanovené týmto zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne 2 samostatnými výrokmi:
• vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a
• náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.
Rozhodnutie vo výroku o vyvlastnení obsahuje:
1. účel vyvlastnenia vo verejnom záujme
2. rozsah obmedzenia:
• prechod vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe,
• obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe alebo
• vznik, obmedzenie, alebo zánik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe potrebného na uskutočnenie stavby, alebo opatrenia vo verejnom záujme; opatrením vo verejnom záujme je opatrenie vydané na účel ochrany života, zdravia, bezpečnosti štátu, životného prostredia, nerastného bohatstva, jaskýň, podzemných vôd, prírodných liečivých zdrojov, vodných tokov, kultúrneho dedičstva, ako aj dokončených alebo nedokončených stavieb vo verejnom záujme.
3. rozhodnutie o obmedzení alebo zániku práv tretích osôb, len ak by ďalší výkon týchto práv bránil alebo podstatne obmedzoval dosiahnutie účelu, na ktorý sa má vyvlastniť
4. rozhodnutie o rozšírení predmetu vyvlastnenia, ak je to odôvodnené
5. určí, v akej lehote a akým spôsobom je vyvlastniteľ povinný začať s užívaním pozemku alebo stavby na účel, na ktorý sa vyvlastnila
6. rozhodnutie o námietkach účastníkov vyvlastňovacieho konania týkajúcich sa vyvlastnenia, ak boli uplatnené
7. rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania
Rozhodnutie vo výroku o náhrade za vyvlastnenie obsahuje:
a) určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie, ktorá prislúcha jednotlivým vyvlastneným a určí lehotu podľa § 6 ods. 1, 2 alebo ods. 3 a spôsob jej zaplatenia, ak nedôjde medzi vyvlastniteľom a vyvlastňovaným k dohode o náhrade za vyvlastnenie, vyvlastňovací úrad určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote pozemku alebo stavby, alebo všeobecnej hodnote práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na základe znaleckého posudku, s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd
b) rozhodnutie o prihlásených nárokoch tretích osôb, ktoré majú k vyvlastnenému pozemku alebo k vyvlastnenej stavbe vecné práva zapísané v katastri nehnuteľností s určením sumy, v akej majú byť uspokojené z náhrady za vyvlastnenie pozemku alebo stavby
Vyvlastnený môže proti rozhodnutiu o vyvlastnení podať odvolanie.
O odvolaní proti výrokom o vyvlastnení je príslušné rozhodnúť Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Zrušením výroku o vyvlastnení stráca platnosť aj výrok o náhrade.
Na preskúmanie výrokov o náhrade je príslušný súd. Žaloba, ktorou sa účastník konania domáha preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní, musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Včas podané odvolanie proti výroku o náhrade nemá odkladný účinok.
Predmet, rozsah a účel vyvlastnenia:
Podľa stavebného zákona možno vyvlastniť len pre účely stavieb alebo iných opatrení v dotknutej lokalite, ktoré sú uvedené v zákone. Takými činnosťami sú predovšetkým:
– verejnoprospešné stavby, ak boli schválené v záväznej časti územnoplánovacej dokumentácie
– hygienické, bezpečnostné a iné ochranné pásma a chránené územia
– vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe
– diaľnice, cesty a miestne komunikácie, vrátane zriadenia ich ochranného pásma
– výstavba dráh (koľajové, trolejbusové alebo lanové dráhy) a ich súčastí
– verejné letiská a letecké pozemné zariadenia, vrátane ich ochranných pásiem
– energetické diela na výrobu alebo rozvod elektriny, plynárenské zariadenia, vodohospodárske diela
– potrubia pre pohonné látky a ropu
– dobývacie ložisko nerastov
– vojenské objekty a priestory osobitného určenia
– štátna pozorovacia sieť, ktorou sa zisťuje stav životného prostredia
– zachovanie a riadne užívanie kultúrnej pamiatky
– stavby, ktoré sú významnou investíciou
To, že vyvlastňovacie konanie sa uskutočňuje pre niektorú z uvedených stavieb, ešte automaticky neznamená, že ide o stavbu vo verejnom záujme. Podľa zákona treba verejný záujem preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Pojem „verejný záujem“ nie je v zákone bližšie vymedzený a bude záležať na príslušnom úrade, aby v rozhodnutí zdôvodnil, že vo vyvlastňovacom konaní skutočne prevláda konkrétny verejný záujem nad individuálnym záujmom vlastníka.
Náhrada za vyvlastnenie:
Vyvlastňovanie sa vždy musí uskutočniť za náhradu, ktorá sa poskytuje v peniazoch,
Ak je možné majetkové vyrovnanie pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby a vyvlastňovaný s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch. Problémom však je, že tento spôsob vyrovnania sa nevzťahuje na vyvlastnenie napr. pri stavbe diaľnic, ciest pre motorové vozidlá či letísk. V tomto prípade stačí poskytnúť finančnú náhradu.
Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky. Náhrada za vyvlastnenie nesmie byť nižšia ako všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom.
Náhradu poskytuje ten, v prospech koho sa vyvlastňuje, a teda na koho prechádza vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
V prípade stavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá určuje osobitný zákon (č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá) je stavebník povinný vyplatiť pôvodnému vlastníkovi náhradu za vyvlastnený pozemok do 21 pracovných dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení.
Okrem náhrady za vyvlastňovaný pozemok sa pôvodnému vlastníkovi vyvlastnenej nehnuteľnosti poskytne aj náhrada účelne vynaložených nákladov za presťahovanie hnuteľného majetku na nové miesto.
Osobitná úprava vyvlastnenia podľa zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá.
V decembri 2007 začal platiť zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktorého účelom bolo urýchliť výstavbu konkrétnych úsekov diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Tento zákon zjednodušuje konania, skracuje lehoty a predovšetkým – umožňoval začať stavať cesty a diaľnice na pozemkoch, ktoré ešte neboli vyvlastnené a boli vo vlastníctve pôvodných vlastníkov. Po posúdení ústavným súdom ustanovenia o možnosti stavať na cudzom pozemku stratili účinnosť v júli 2011.
Naďalej však platia niektoré osobitné ustanovenia regulujúce vyvlastňovanie v prípade výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Predovšetkým, dňom právoplatnosti územného rozhodnutia (rozhodnutia o umiestnení stavby diaľnice / cesty) vzniká zo zákona predkupné právo štátu na pozemok, na ktorom sa má uskutočniť stavba diaľnice / cesty. Znamená to, že takýto pozemok nemôže jeho vlastník predať inej osobe ako štátu. Toto predkupné právo sa zapíše aj do katastra nehnuteľností. Okrem toho platia ďalšie špecifiká:
– náhrada za výkup pozemku / stavby je 1,2 násobok náhrady v peniazoch, ktorý by vlastník dostal vo vyvlastňovacom konaní (t.j. ak bude vlastník súhlasiť s predajom svojho pozemku / stavby, dostane o 20 % vyššiu náhradu, ako by dostal vo vyvlastňovacom konaní),
– ak je osobe z asanovaného bytu / domu zabezpečené umiestnenie a starostlivosť v zariadení sociálnych služieb, alebo ak sa jej sprostredkuje bývanie v nájme, stále má nárok na náhradu za vyvlastnenie (výkup) asanovanej nehnuteľnosti,
– nadobúdateľ vyvlastnených nehnuteľností platí okrem náhrady za vyvlastnenie aj náhradu za účelne vynaložené náklady, ktorými sa okrem nákladov na presťahovanie rozumejú aj náklady za znalecké posudky, správne poplatky, notárske poplatky.
Zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach sa vzťahuje na konkrétne úseky diaľnic a ciest pre motorové vozidlá:
– D1 Bratislava /Petržalka – križovatka s D2 – Trnava – Trenčín – Žilina – Prešov – Košice – štátna hranica SR/Ukrajina
– D2 št. hranica ČR/SR – Kúty – Malacky – Bratislava – št. hranica SR/MR
– D3 Žilina – Kysucké Nové Mesto – Čadca – Skalité št. hranica SR/PR
– D4 št. hranica Rakúsko/SR – Bratislava – križovatka D2 Jarovce – križovatka Rovinka – križovatka s D1 Ivanka pri Dunaji – sever – križovatka s cestou II/502 – križovatka s cestou I/2 – križovatka s D2 Stupava juh – štátna hranica SR/Rakúsko
– R1 Trnava – Nitra – Žarnovica – Žiar nad Hronom – Zvolen – Banská Bystrica – Ružomberok
– R2 Trenčín križovatka D1 – Prievidza – Žiar nad Hronom – Zvolen – Lučenec – Rimavská Sobota – Rožňava – Košice
– R3 št. hranica MR/SR Šahy – Zvolen – Žiar nad Hronom – Turčianske Teplice – Martin – Kraľovany – Dolný Kubín – Trstená – št. hranica SR/PR
– R4 št. hranica MR/SR – Milhosť – Košice – Prešov – Giraltovce – Svidník – št. hranica SR/PR
– R5 št. hranica ČR/SR Svrčinovec – križovatka s D3
– R6 št. hranica ČR/SR Lysá pod Makytou – Púchov
– R7 Bratislava – Dunajská Streda – Nové Zámky – Veľký Krtíš – Lučenec
– R8 Nitra – Topoľčany – Partizánske – R2.
Možnosti riešenia negatívnych vplyvov hluku a vibrácií
Na úseku ochrany pre hlukom možno z noriem verejného práva spomenúť popri stavebnom zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (pozri hlavne § 43d a § 87) predovšetkým zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o verejnom zdraví“) spolu s vykonávacou vyhláškou Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 549/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí (ďalej aj „vykonávacia vyhláška“).
Zákon o verejnom zdraví podľa § 1 písm. h) okrem iného ustanovuje povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. z hľadiska problematiky hluku je následne najdôležitejšie ustanovenie § 27 ods. 1 písm. a), v zmysle ktorého „Fyzická osoba – podnikateľ a právnická osoba, ktoré používajú alebo prevádzkujú zdroje hluku, infrazvuku alebo vibrácií (ďalej len „prevádzkovateľ zdrojov hluku, infrazvuku alebo vibrácií“), sú povinné zabezpečiť, aby expozícia obyvateľov a ich prostredia bola čo najnižšia a neprekročila prípustné hodnoty pre deň, večer a noc ustanovené vykonávacím predpisom podľa § 62 písm. m)“.
Spomínaným vykonávacím predpisom je citovaná vykonávacia vyhláška č. 549/2007 Z.z.
Podľa § 3 ods. 1 vykonávacej vyhlášky „ochrana zdravia pred hlukom, infrazvukom a vibráciami je zabezpečená, ak posudzované hodnoty určujúcich veličín hluku, infrazvuku a vibrácií nie sú vyššie ako prípustné hodnoty“.
Podľa § 4 ods. 1 vykonávacej vyhlášky „na ochranu zdravia pred hlukom a infrazvukom sú v prílohe ustanovené prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku vo vonkajšom prostredí a prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku a infrazvuku vo vnútornom prostredí budov pre deň, večer a noc“.
Podľa bodu 1.1 prílohy vykonávacej vyhlášky určujúcou veličinou hluku pri hodnotení vo vonkajšom prostredí je ekvivalentná hladina A zvuku LAeq. Podľa bodu 2.2 vykonávacej vyhlášky určujúcou veličinou vo vnútornom prostredí budov je maximálna hladina A zvuku LAmax alebo ekvivalentná hladina A zvuku LAeq. Prípustné hodnoty sú určované pre referenčné časové intervaly deň (od 6.00 h do 18.00 h), večer (od 18.00 h do 22.00 h) a noc (od 22.00 h do 6.00 h).
Vykonávacia vyhláška v tabuľke č. 1 určuje najvyššie prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku vo vonkajšom prostredí tak, že pre kategóriu územia II. stanovuje pre hluk z iných zdrojov hodnotu LAeq 50 dB pre deň, 50 dB pre večer a 45 dB pre noc.
Vykonávacia vyhláška v tabuľke č. 3 určuje najvyššie prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku vo vnútornom prostredí budov tak, že pre vnútorný priestor kategórie B stanovuje pre hluk z vonkajšieho prostredia hodnotu LAeq 40 dB pre deň, 40 dB pre večer a 30 dB pre noc.
V prípade porušenia vyššie stanovených povinností a prekročením stanovených prípustných hladín hluku, je možné iniciovať konanie proti prevádzkovateľovi hluku o uložení pokuty. Správneho deliktu na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí prevádzkovateľ zdrojov hluku, infrazvuku alebo vibrácií, ak poruší niektorú z povinností podľa § 27 ods. 1 (vyššie citovaný). Príslušný orgán verejného zdravotníctva uloží pokutu až do výšky 100 000 Euro v závislosti od rušenia.
Všeobecná ochrana pred zásahmi do pokojného života hlukom
Všeobecnú ochranu pred zásahmi hlukom do pokojného života upravuje Občiansky zákonník. Podľa § 127 ods. 1 OZ „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.“
Práve posledné citované ustanovenie OZ predstavuje základnú úpravu súboru oprávnení a povinností spojených s vlastníctvom veci, ktoré sa v teórii i praxi označujú pojmom „susedské práva“. Ustanovenie § 127 ods. 1 OZ predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa odvíjajú priamo od vlastníctva. Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom.
Základným obsahom susedského obmedzenia vlastníckeho práva je premisa, podľa ktorej vlastník veci je povinný zdržať sa každého takého konania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo ktorým by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Z nej teda vyplýva, že pred použitím právnej ochrany zaručenej ustanovením § 127 ods. 1 OZ je potrebné ustáliť, ktorý subjekt je povinný zdržať sa konania, kto je obťažovaným resp. ohrozovaným subjektom, či došlo k obťažovaniu nad mieru alebo či došlo k vážnemu ohrozeniu výkonu práv.
Pri podaní tzv. „susedskej žaloby“ je potrebné v neposlednom rade doložiť, že došlo k naplneniu jednej z dvoch alternatívnych skutkových podstát zakázaného konania vlastníka veci – t.j. či došlo k obťažovaniu oprávneného nad mieru primeranú pomerom alebo či došlo k vážnemu ohrozeniu výkonu práv oprávneného. Žalobca vidí dôvodnosť svojej žaloby v tom, že zo strany žalovanej dochádza k obťažovaniu žalobcu nad mieru primeranú pomerom pôsobením imisií – konkrétne nadmerným pôsobením hluku (nadlimitnou hlučnosťou) – ktorý je spôsobovaný technologickým zariadením kotolne žalovanej.
Právna teória považuje obťažovanie za taký výkon vlastníckeho práva k veci, ktorého dôsledky fyzicky presahujú vec samotnú, a pôsobia buď na iné osoby alebo na veci vo vlastníctve niekoho iného, a to preukázateľne negatívne. Súdna prax pod pojmom imisia rozumie spravidla prenikanie účinkov činnosti vykonávanej na jednej nehnuteľnosti, na nehnuteľnosť druhú (napr. 3/1985). V prípade nadmerného hluku, ktorý je javom nesporne negatívnym, pôjde vždy o imisiu. Napokon sám Občiansky zákonník v ust. § 127 ods. 1 uvádza hluk na prvom mieste spomedzi ostatných uvedených druhov imisií.
Ochrany proti obťažovaniu je prípustné sa dovolať len vtedy, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom. Každý je totiž povinný znášať imisie z obyčajného, normálneho užívania veci. V tejto súvislosti upriamujeme pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 11. 1993 sp. zn. 5 Cdo 117/93, v ktorého odôvodnení súd zaujal stanovisko k výkladu pojmu „nad mieru primeranú pomerom“:
„Pojmy „miera primeraná pomerom“ alebo „vážne ohrozovanie výkonu práv“ vyjadrujú hornú hranicu negatívnych dôsledkov správania sa vlastníka. Ak negatívne dôsledky tohto správania prekročia určitú hranicu, dotknutý sa môže úspešne domáhať ochrany svojich práv podľa § 127 ods.1 Obč. zák. Pri súdnej ochrane týchto práv musí súd vždy dôsledne zistiť konkrétnu situáciu a objektívne posúdiť, či uvedená hranica bola prekročená, lebo ochranu nemožno priznať pred zásahmi, ktoré neprekračujú dovolenú mieru a sú dôsledkom bežného správania sa, ktoré sú susedia povinní navzájom trpieť, lebo je spojené s obvyklým užívaním nehnuteľnosti.
Zákon bližšie nevymedzuje obsah slov „nad mieru primeranú pomerom“. Určuje však hranicu správania sa medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním sa (nad prípustnú mieru) a to vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne žiadúcim pomerom, ktoré v tom – ktorom prípade nemusia byť vždy v súlade s existujúcimi pomermi. Pokiaľ by sa totiž uvedená hranica mala určovať len podľa pomerov, pretrvávajúcich v danom mieste a čase a nie podľa pomerov, ktoré sú žiaduce a ktoré by mali pretrvávať, nebolo by možné domáhať sa úspešne ochrany podľa § 127 ods. 1 Obč. zák. v prípade, že aj správanie sa všetkých ostatných fyzických alebo právnických osôb na danom mieste je z hľadiska tohto ustanovenia závadné. Z toho vyplýva, že súd rozhodujúci o návrhu na ochranu podľa uvedeného ustanovenia sa nemôže obmedziť len na konštatovanie, že namietaný zásah je v súlade s prevládajúcim správaním sa ostatných subjektov, ale musí vždy zohľadniť mieru primeranú pomerom (ktoré by mali byť).“
Z citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva dôležitý záver, a síce, že pomery v určitom čase a určitom priestore (a ktoré by niekým mohli byť označené za „mieru primeranú pomerom“) nikdy nesmú prekročiť žiaducu mieru resp. žiaduce pomery. V prípade niektorých imisií je totiž ochrana dotknutého subjektu znásobená, pretože dotknutý subjekt sa môže domáhať ochrany pred zásahmi jednak na základe noriem súkromného práva (najmä ust. § 127 OZ), ale aj na základe noriem práva verejného (napr. stavebného, resp. na úseku ochrany zdravia). Je tomu tak z dôvodu, že pri niektorých škodlivých činnostiach, resp. rušeniach, je v záujme štátu, aby najvyššia prípustná miera takého rušenia bola objektivizovaná a objektívne vyjadrená v spomínanej žiaducej miere, žiaducich pomeroch. Ak potom dôjde k obťažovaniu, ktorého intenzita prekračuje medze (limity) stanovené právnym predpisom (najčastejšie normou verejného práva), musí vždy nevyhnutne ísť aj o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom, nakoľko tu existuje rozpor s mierou žiaducou, resp. pomermi žiaducimi.
Ochrana pred hlukom pri výstavbe a užívaní stavieb
Okrem všeobecnej ochrany poskytovanej Občianskym zákonníkom právne predpisy poskytujú v rôznych oblastiach ochranu pred hlukom.
V oblasti stavebníctva zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v § 43d stanovuje, že stavby musia byť navrhnuté a zhotovené tak, aby spĺňali základné požiadavky na stavby podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom je v tomto prípade Príloha I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 305/2011 z 9. marca 2011, ktorým sa ustanovujú harmonizované podmienky uvádzania stavebných výrobkov na trh. Podľa tohto nariadenia v bode 5 „Stavby musia byť navrhnuté a zhotovené tak, aby sa hluk, ktorý vnímajú ich obyvatelia alebo ľudia v blízkom okolí, udržiaval na úrovni, ktorá nie je hrozbou pre ich zdravie a umožňuje im spánok, oddych a prácu v prijateľných podmienkach.
Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby sa v nej vytvorili podmienky pohody pri spánku, odpočinku a pracovných činnostiach a aby odolávala škodlivému pôsobeniu vplyvu hluku a vibrácií. Stavba musí zabezpečovať, aby hluk a vibrácie pôsobiace na ľudí a zvieratá boli na takej úrovni, ktorá neohrozuje zdravie a je vyhovujúca pre obytné a pracovné prostredie, a to aj na susedných pozemkoch a stavbách. Najvyššie prípustné hodnoty hluku a vibrácií v stavbách ustanovuje osobitný predpis.
Stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby svojimi vlastnosťami zabezpečovala v akusticky chránenej miestnosti ochranu proti hluku šíriacemu sa vzduchom z vonkajšieho priestoru, hluku šíriacemu sa vzduchom z iného uzavretého priestoru v budove, nárazovému hluku, hluku z technického a technologického vybavenia a zariadenia budovy, nadmernému hluku v poli odrazených vĺn (dozvuk). Pri zabezpečovaní ochrany stavby proti vonkajšiemu hluku od dopravy sa musia prednostne uplatňovať urbanistické opatrenia pred opatreniami chrániacimi jednotlivé stavby. Stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby zabezpečovala ochranu okolia proti hluku zo zdrojov vnútri stavby alebo spojených so stavbou.
Každé zabudované technické zariadenie spôsobujúce hluk a vibrácie musí byť v budove s obytnými a pobytovými miestnosťami umiestnené a inštalované tak, aby ich prenos, ako aj šírenie do stavebnej konštrukcie boli obmedzené. Potrubie a zariadenie sa musia dimenzovať, viesť, uložiť a pripevniť tak, aby sa v akusticky chránenom priestore zabezpečila prípustná hladina hluku a vibrácií podľa osobitných predpisov. Hladina hluku vznikajúceho nárazom na stavbu alebo jej časť spôsobeného pohybom predmetov alebo osôb po podlahe a schodišti nesmie prekročiť slovenské technické normy stanovené na vzduchovú a krokovú nepriezvučnosť.
Ak stavba nezodpovedá základným požiadavkám na stavby, a tým ohrozuje alebo obťažuje užívateľov alebo okolie stavby, stavebný úrad vo verejnom záujme nariadi vlastníkovi stavby uskutočniť nevyhnutné úpravy na stavbe alebo na stavebnom pozemku. Nariadené úpravy je vlastník povinný vykonať na vlastné náklady.
V prípade pochybností o dodržaní požiadaviek na výstavbu a hroziacom alebo existujúcom obťažovaní hlukom sa môže každý obrátiť s návrhom na Slovenskú stavebnú inšpekciu, ktorá vykonáva hlavný štátny stavebný dohľad nad dodržiavaním všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, ako aj základných požiadaviek na stavby.
Ďalšie informácie
Nižšie nájdete praktické vzory podaní, súvisiace právne predpisy a užitočné odkazy k téme Ako sa brániť zásahom do vlastníctva a súkromia. Vzory podaní vám môžu pomôcť v komunikácii so štátnymi orgánmi. Môžete si ich upraviť podľa vlastných potrieb, sú k dispozícii na stiahnutie zdarma.
Vzory podaní
Susedská žaloba – hluk
Podnet na konanie ohľadom hluku
Súvisiace právne predpisy
Ústava Slovenskej republiky
Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
Zákon č. 175/1999 Z.z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií
Zákon č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá
Zákon č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá
Zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 549/2007 Z.z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí
Vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie
Zákon č. 2/2005 Z.z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostred
40/1964 Zb. Občiansky zákonník
Užitočné odkazy
Film VIA IURIS o zákonnom a férovom postupe pri vyvlastňovaní rodinného domu v Prešove, za ktoré roky bojovali jeho vlastníci – Vyvlastňovanie
Tieňová správa k implementácii hlukovej smernice v SR vypracovaná VI – Shadow report on implementation of the Environmental Noise Directive
Analýza University of Oregon, School of Law k rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcich sa hluku: ENVIRONMENTAL CASES IN THE ECHR, A focus in noise pollution
Česká ekologická organizácia Ekologický právny servis sa venuje tiež otázkam hluku a nezákonného vyvlastňovania
Odkazy na zahraničné rozhodnutia v oblasti hluku
Česká republika:
Rozhodnutie českého súdu ohľadom hluku 1
Rozhodnutie českého súdu ohľadom hluku 2
Tu nájdete vybranú judikatúru českých súdov k susedským žalobám – Susedské spory – judikatúra.
OTÁZKA: Čo sa rozumie pod vyvlastnením?
ODPOVEĎ: Vyvlastnením sa rozumie:
– prechod vlastníckeho práva k pozemkom alebo k stavbám,
– obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom alebo stavbám,
– zriadenie, zrušenie alebo obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom alebo k stavbám
– obmedzenie, zrušenie práv tretích osôb k pozemku alebo ku stavbe,
OTÁZKA: Za akých podmienok môže dôjsť k vyvlastneniu?
ODPOVEĎ: V zmysle ústavy môže k vyvlastneniu dôjsť iba:
– na základe zákona (ide predovšetkým o zákon o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a stavebný zákon, ktoré upravujú podmienky a presný postup pri vyvlastňovaní)
– v nevyhnutnej miere (t.j. vyvlastnenie môže postihnúť len takú časť nehnuteľností, ktoré sú nevyhnutné pre realizáciu zámeru, kvôli ktorému sa vyvlastňuje),
– vo verejnom záujme (t.j. treba preukázať, či sa vyvlastňuje pre činnosť, ktorej realizáciu možno považovať za verejný záujem),
– za primeranú náhradu (ktorá môže byť poskytnutá v peniazoch alebo napr. vo forme náhradného pozemku).
Tieto podmienky musia byť splnené súčasne, v opačnom prípade by išlo o neústavné vyvlastnenie, a teda o neústavný zásah do vlastníckeho práva. Podrobnosti vyvlastnenia týkajúce sa podmienok a procesu vyvlastňovacieho procesu upravuje predovšetkým stavebný zákon č. 50/1976 Zb.
OTÁZKA: Mám nárok za vyvlastnenie na náhradu?
ODPOVEĎ: Vyvlastňovanie sa vždy musí uskutočniť za náhradu, ktorá sa poskytuje v peniazoch,
Ak je možné majetkové vyrovnanie pridelením náhradného pozemku alebo náhradnej stavby a vyvlastňovaný s tým súhlasí, tento spôsob vyrovnania má prednosť pred poskytnutím náhrady v peniazoch. Problémom však je, že tento spôsob vyrovnania sa nevzťahuje na vyvlastnenie napr. pri stavbe diaľnic, ciest pre motorové vozidlá či letísk. V tomto prípade stačí poskytnúť finančnú náhradu.
Podkladom na určenie náhrady za vyvlastnenie je všeobecná hodnota pozemku alebo všeobecná hodnota stavby, alebo všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému bremenu; tá sa určí na základe znaleckého posudku nie staršieho ako dva roky. Náhrada za vyvlastnenie nesmie byť nižšia ako všeobecná hodnota určená znaleckým posudkom.
Okrem náhrady za vyvlastňovaný pozemok sa pôvodnému vlastníkovi vyvlastnenej nehnuteľnosti poskytne aj náhrada účelne vynaložených nákladov, napr. za presťahovanie hnuteľného majetku na nové miesto.
OTÁZKA: Môžem napadnúť rozhodnutie o vyvlastnení?
ODPOVEĎ: Ak sú splnené podmienky vyvlastnenia ustanovené týmto zákonom, vyvlastňovací orgán rozhodne 2 samostatnými výrokmi:
• o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe a
• o náhrade za vyvlastnenie a o spôsobe jej úhrady.
Vyvlastnený môže proti rozhodnutiu o vyvlastnení podať odvolanie.
O odvolaní proti výrokom o vyvlastnení je príslušné rozhodnúť Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Zrušením výroku o vyvlastnení stráca platnosť aj výrok o náhrade. Odvolanie možno podať vo všeobecnej 15-dňovej lehote.
Na preskúmanie výrokov o náhrade je príslušný súd. Žaloba, ktorou sa účastník konania domáha preskúmania výroku o náhrade v súdnom konaní, musí byť podaná v lehote 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Včas podané odvolanie proti výroku o náhrade nemá odkladný účinok.
Odvolacie rozhodnutie o výroku o vyvlastnení možno preskúmať súdom. Žalobu treba podať v lehote 2 mesiace odo dňa oznámenia odvolacieho rozhodnutia. Vecne príslušným je krajský súd podľa sídla žalovaného orgánu. Žalobu môže podať účastník vyvlastňovacieho konania (vyvlastňovaný), ktorý predtým podal neúspešne odvolanie. Žalobca musí v žalobe uviesť:
a) označenie druhu žaloby,
b) označenie žalovaného, ďalších účastníkov a osôb zúčastnených na konaní
c) označenie napadnutého rozhodnutia a deň jeho vydania, prípadne označenie výrokov, ktoré žalobca napáda, ak sú tieto samostatné a oddeliteľné a žaloba nesmeruje voči celému rozhodnutiu alebo opatreniu,
d) deň oznámenia napadnutého rozhodnutia
e) dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“),
f) označenie dôkazov, ak ich žalobca navrhuje vykonať,
g) vyjadrenie, či žalobca žiada nariadenie pojednávania; na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania správny súd neprihliada,
h) návrh výroku rozhodnutia (ďalej len „žalobný návrh“).
V konaní musí byť žalobca zastúpený advokátom (okrem prípadov, kedy má právnické vzdelanie on sám, alebo v prípade právnických osôb ich zamestnanec / člen). Súdne konanie je dvojstupňové, t.j. proti rozhodnutiu krajského súdu možno podať odvolanie, o ktorom rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
OTÁZKA: Ako sa môžem chrániť pred hlukom z okolia?
ODPOVEĎ: Všeobecnú ochranu pred zásahmi hlukom do pokojného života upravuje Občiansky zákonník. Podľa § 127 ods. 1 OZ „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.“
Práve posledné citované ustanovenie OZ predstavuje základnú úpravu súboru oprávnení a povinností spojených s vlastníctvom veci, ktoré sa v teórii i praxi označujú pojmom „susedské práva“. Ustanovenie § 127 ods. 1 OZ predstavuje zákonné obmedzenie vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa odvíjajú priamo od vlastníctva. Obmedzenie práv vlastníkov je vzájomné a zároveň prospešné viacerým vlastníkom.
Základným obsahom susedského obmedzenia vlastníckeho práva je premisa, podľa ktorej vlastník veci je povinný zdržať sa každého takého konania, ktorým by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo ktorým by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Z nej teda vyplýva, že pred použitím právnej ochrany zaručenej ustanovením § 127 ods. 1 OZ je potrebné ustáliť, ktorý subjekt je povinný zdržať sa konania, kto je obťažovaným resp. ohrozovaným subjektom, či došlo k obťažovaniu nad mieru alebo či došlo k vážnemu ohrozeniu výkonu práv.
OTÁZKA: Ako sa chrániť pred hlukom zo stavby?
ODPOVEĎ: Okrem všeobecnej ochrany poskytovanej Občianskym zákonníkom právne predpisy poskytujú v rôznych oblastiach ochranu pred hlukom.
V oblasti stavebníctva zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v § 43d odkazuje na základné požiadavky na stavby z hľadiska ochrany pred hlukom a vibráciami, ktoré sú upravené v Prílohe I nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 305/2011 z 9. marca 2011, ktorým sa ustanovujú harmonizované podmienky uvádzania stavebných výrobkov na trh. Podľa tohto nariadenia v bode 5 „Stavby musia byť navrhnuté a zhotovené tak, aby sa hluk, ktorý vnímajú ich obyvatelia alebo ľudia v blízkom okolí, udržiaval na úrovni, ktorá nie je hrozbou pre ich zdravie a umožňuje im spánok, oddych a prácu v prijateľných podmienkach.
Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby sa v nej vytvorili podmienky pohody pri spánku, odpočinku a pracovných činnostiach a aby odolávala škodlivému pôsobeniu vplyvu hluku a vibrácií. Stavba musí zabezpečovať, aby hluk a vibrácie pôsobiace na ľudí a zvieratá boli na takej úrovni, ktorá neohrozuje zdravie a je vyhovujúca pre obytné a pracovné prostredie, a to aj na susedných pozemkoch a stavbách. Najvyššie prípustné hodnoty hluku a vibrácií v stavbách ustanovuje osobitný predpis.
Stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby svojimi vlastnosťami zabezpečovala v akusticky chránenej miestnosti ochranu proti hluku šíriacemu sa vzduchom z vonkajšieho priestoru, hluku šíriacemu sa vzduchom z iného uzavretého priestoru v budove, nárazovému hluku, hluku z technického a technologického vybavenia a zariadenia budovy, nadmernému hluku v poli odrazených vĺn (dozvuk). Pri zabezpečovaní ochrany stavby proti vonkajšiemu hluku od dopravy sa musia prednostne uplatňovať urbanistické opatrenia pred opatreniami chrániacimi jednotlivé stavby. Stavba sa musí navrhnúť a zhotoviť tak, aby zabezpečovala ochranu okolia proti hluku zo zdrojov vnútri stavby alebo spojených so stavbou.
V prípade pochybností o dodržaní požiadaviek na výstavbu a hroziacom alebo existujúcom obťažovaní hlukom sa môže každý obrátiť s návrhom na Slovenskú stavebnú inšpekciu, ktorá vykonáva hlavný štátny stavebný dohľad nad dodržiavaním všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, ako aj základných požiadaviek na stavby.
OTÁZKA: Prosíme o radu ohľadom pravidelného a pretrvávajúceho rušenia nočného kľudu zo strany susedov. Snažili sme sa tento problém riešiť pomocou obecného úradu aj polície. Podali sme oznámenie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu na obvodné oddelenie policajného zboru a vec bola približne po mesiaci presunutá na obvodný úrad na prejednanie, no odtiaľ neprichádzalo žiadne vyjadrenie. Potom sme sa dozvedeli, že celá vec sa uzavrela na základe nejakého zákona, ktorý umožňuje uzavrieť vec aj bez zúčastnených strán. Ako ďalej postupovať vo veci?
ODPOVEĎ: Ak bol podľa Vás postup polície nedostatočný, je možné podať na postup polície sťažnosť, viac informácií nájdete na stránke ministerstva vnútra.
Ďalej môžete postupovať podľa § 5 Občianskeho zákonníka a žiadať o poskytnutie ochrany priamo obec, ktorá musí chrániť posledný pokojný stav.
Môžete tiež podať na súd susedskú žalobu podľa § 127 ods. 1 občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.
Keďže podstata veci spočíva v narušených medziľudských vzťahoch, je možné uvažovať aj o ich náprave prostredníctvom služieb mediátora, teda človeka, ktorý je povolaný riešiť konfliktné sporové situácie mimosúdnou cestou. Viac informácií nájdete na stránke Komory mediátorov.
OTÁZKA: Má správny orgán právo zisťovať, či som v konkrétnom období preberala iné zásielky, než tie zaslané správnym orgánom?
ODPOVEĎ: Správne orgány a všetky ostatné orgány verejnej moci môžu konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Žiadny zákon nedáva správnemu orgánu právo zisťovať, ako a či preberala nejaká osoba iné zásielky doručované v konkrétnom čase. Túto skutočnosť by mohli zisťovať napr. orgány činné v trestnom konaní pre preukázanie spáchania nejakého trestného činu.
Doručovanie v správnom konaní upravuje správny poriadok, ktorý správnemu orgánu dáva možnosti ako dosiahnuť doručenie zásielky a kedy sa jeho zásielky považujú za doručené (§ 24 a nasl. Správneho poriadku). Správny orgán má teda iné možnosti ako dosiahnuť doručenie zásielky.
Zoznam káuz:
• Stavebná uzávera Ďubákovo
• Stavebná uzávera Slatinka
• Nezákonné vyvlastňovanie
• Nadmerný hluk z cesty
• Obmedzovanie hlukom v obytnej zóne
Stavebná uzávera Ďubákovo
V obci Ďubákovo sme dosiahli zrušenie stavebnej uzávery, ktorá desiatky rokov likvidovala obec v záujme výstavby priehrady. Z vydaných rozhodnutí o stavebnej uzávere nebolo zrejmé, kedy sa priehrada začne stavať, investor však na likvidačných obmedzeniach trval a obec desaťročia upadala. Obyvatelia sa nemohli zapojiť ani do rozhodovania o stavebnej uzávere, pretože účastníkom konania bol podľa stavebného zákona platného v tom čase len navrhovateľ výstavby priehrady. Sudca Ústavného súdu SR v médiách povedal, že právny stav pri stavebnej uzávere by sa dal prirovnať k teroru štátu voči malým obciam. Vo veci bol prijatý nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 60/96, ktorý vyhovel ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov, konštatoval, že rozhodnutím o stavebnej uzávere došlo k porušeniu základných práv občanov upravených v čl. 20 ods 1 Ústavy a na záver zrušil rozhodnutie o stavebnej uzávere. Po tejto a nasledovnej kauze v Slatinke nasledovali legislatívne zmeny, ktoré výrazne obmedzili možnosť vyhlasovania stavebnej uzávery a dotknutým obciam priznali pozíciu účastníka konania.
„Základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky nie je iba formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi…
Samotné rozhodnutie o stavebnej uzávere, teda aj jeho formulácia, nepochybne predstavuje porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, lebo pripúšťa len obmedzenú stavebnú činnosť na existujúcich stavbách, bez možnosti výstavby nových stavieb, okrem základnej technickej a občianskej vybavenosti, a to bez právne relevantného dôvodu…
Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol zrušiť, nemožno považovať za legitímne, pretože podkladom na jeho vydanie neboli zákonom požadované náležitosti, a súčasne neboli splnené zákonné podmienky. Stavebná uzávera, ako výsledok územného konania, môže byť právne relevantným spôsobom vyhlásená len vtedy, ak sú splnené všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom konaní (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Preto ani právne následky, ktoré svojimi účinkami pre sťažovateľa vyvoláva (zasahovanie do vlastníckych práv obce a jej obyvateľov) nemožno hodnotiť inak, ako porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky…“
(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 60/96)
Stavebná uzávera Slatinka
V obci Slatinka bola situácia rovnako neutešená ako v mnohých iných obciach, v ktorých bola vyhlásená stavebná uzávera. Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery vydal ešte v roku 1984 vtedajší okresný národný výbor. Na základe podnetu obyvateľov dotknutej obce začal okresný úrad vo Zvolene konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o ukončení platnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere. Vec sa však týmto neskončila, pretože do veci vstúpil banskobystrický krajský úrad a ako nadriadený úrad zrušil pozitívne rozhodnutie okresného úradu, čo fakticky v tej chvíli znamenalo ponechanie stavebnej uzávery v platnosti. Konečnú úľavu obci a jej obyvateľom prinieslo až rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR. Ministerstvo totiž po preskúmaní skutkového a právneho stavu dospelo k záveru, že Krajský úrad v Banskej Bystrici porušil zákon a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie zrušiť. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa MŽP SR oprelo aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 60/96 z prípadu stavebnej uzávery v obci Ďubákovo. Dňom právoplatnosti rozhodnutia MŽP SR prestala existovať stavebná uzávera vyhlásená kvôli vodnému dielu Slatinka.
„Vydaním rozhodnutia o umiestnení tejto stavby predmetná stavebná uzávera v rozsahu, v akom bola platná, stratila opodstatnenie, nakoľko rozhodnutím o umiestnení stavby vodného diela sa vymedzilo územie pre túto stavbu. Účel, pre ktorý bola vydaná, zanikol už vydaním rozhodnutia o jeho umiestnení, čo bolo dôvodom pre skončenie platnosti stavebnej uzávery… Napriek tomu stavebný úrad platnosť rozhodnutia o stavebnej uzávere v tom čase neukončil a ponechal ho v platnosti. Pritom rozsah stavebnej uzávery určený rozhodnutím z 28. 11. 1984 znemožňuje akúkoľvek stavebnú činnosť, t. zn. aj samotnú stavbu vodného diela…
Z uvedeného vyplýva, od vydania predmetného územného rozhodnutia o stavebnej uzávere sa podstatne zmenili právne aj skutkové okolnosti, za akých bolo vydané…
Z vyššie uvedeného vyplýva, že KÚ vo svojom konaní nezistil presne a úplne skutočný stav veci a nevysporiadal sa dostačujúco ani so závažnými námietkami podateľa. Nesprávne vyhodnotil postup OÚ v predmetnej veci a svojím rozhodnutím obnovil stavebnú uzáveru v území v rovnakom rozsahu, ako bola vymedzená v r. 1984, bez ohľadu na zmenu vyššie uvedených podmienok. Vzhľadom na porušenie zákona, a to najmä §§ 32, 46 a 47 správneho poriadku nebolo možné právoplatné rozhodnutie KÚ…ponechať v platnosti a bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. MŽP SR pritom prihliadalo aj na právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho rozhodnutí (náleze) č. I. ÚS 60/96 zo dňa 2. 12. 1997 v obdobnej veci týkajúcej sa stavebnej uzávery pre „Prečerpávaciu vodnú elektráreň“ Ipeľ…“
Nezákonné vyvlastňovanie
V Prešove pri výstavbe cesty, tzv. Nábrežnej komunikácie, bolo potrebné asanovať niekoľko rodinných domov a zabrať pozemky individuálnych vlastníkov na dvoch uliciach. Medzi dotknutých patrila aj rodina D, ktorá žila v rodinnom dome, pozostávajúcom z dvoch samostatných bytov, garáže, podkrovných priestorov a príslušných nebytových priestorov.
Začiatkom roka 1999 im zástupcovia Slovenskej správy ciest, investor tejto cesty, oznámili, že ich dom a časť pozemku musí ustúpiť výstavbe cesty a dom bude asanovaný. Cenu za dom určil znalec znaleckým posudkom vypracovaným na základe súm podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb. a vlastníkom „ponúkol“ sumu 677.000,00 Sk. Už v tom čase to bola suma, ktorá nijako nezodpovedala reálnej hodnote domu (nehovoriac o pozemku). Slovenská správa ciest odporúčala rodine, aby si za tieto peniaze kúpila byt (odporučila im firmu, ktorá v tom čase predávala ešte neexistujúce byty za cca 2 milióny korún).
Nasledovalo obdobie, kedy sa rodina D. pokúšala vyjednávať (chceli náhradný „dom za dom“, alebo podstatne vyššiu náhradu, ktorá by zodpovedala reálnej hodnote ich domu), na druhej strane SSC sumu nezvyšovali, v lete 2000 im ponuku v podstate zopakovali, pričom v kúpnej zmluve okrem sumy 677.00,00 Sk bola podmienka, že sa rodina D. vzdáva akéhokoľvek nároku na náhradné bývanie. Ak by podpísali takúto zmluvu, nielenže by prišli o majetok za zlomkovú cenu, ale zrejme by zostali bez strechy nad hlavou.
V septembri 2000 iniciovala SSC vyvlastňovacie konanie voči rodine D.
Vo vyvlastňovacom konaní navrhovali celkovú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti (dom + pozemok, hospodárske stavby a trvalé porasty) navrhovali výšku náhrady v sume 909.070,00 Sk, teda sumu stále niekoľkonásobne nižšiu ako suma obvyklá v danom mieste pri predaji obdobných nehnuteľností. Napriek tomu Okresný úrad v Prešove rodine D. vyvlastnil dom aj časť pozemku.
O odvolaní proti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu rozhodoval Krajský úrad v Prešove tak, že odvolanie zamietol a vyvlastňovacie rozhodnutie potvrdil.
S pomocou právnikov z VIA IURIS sa rodina obrátila na Krajský súd v Prešove so žalobou. V konaní namietala predovšetkým výšku náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, ktorú považovala za nespravodlivú, neadekvátnu a nezodpovedajúcu skutočnej hodnote vyvlastňovaných nehnuteľností. Poukazovali pri tom na znenie ústavy, ktorá predpokladá „primeranú náhradu“ pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa Európskeho súdu sa vyžaduje, aby náhrada za obmedzenie vlastníckych práv k majetku bola v takej výške, aby bolo možné hovoriť o „spravodlivej rovnováhe medzi rôznymi záujmami“. Táto rovnováha je však narušená, ak sa osobe zbavenej jej majetku uloží „neprimerané bremeno“ spočívajúce v nedostatočnej náhrade. Nedostatočná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa preto považuje za neprimeraný zásah do vlastníckeho práva garantovaného Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd v konaní najskôr odložil vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia a neskôr konanie prerušil a postúpil vec na Ústavný súd. Ten mal preskúmať ústavnosť vyhlášky č. 465/1991 Zb. (ktorá bola podkladom pre určenie ceny domu v znaleckom posudku). Ústavný súd síce konanie zastavil (a teda návrhu nevyhovel), ale v odôvodnení konštatoval niekoľko dôležitých skutočností:
– V čase rozhodovania ústavného súdu už bola sporná vyhláška zrušená novelou zákona o cenách (č. 18/1996 Z.z.),
– Avšak hoci bola vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania ešte platná a účinná, aj tak ju nebolo možné použiť na vyvlastňovanie nehnuteľností, a to vzhľadom na výslovné splnomocňujúce ustanovenie v zákone č. 127/1991 Zb., ktorý bol zrušený zákonom o cenách č. 18/1996 Z.z. ku dňu 01.04.1996. Od tohto dátumu bolo možné vyhlášku č. 465/1991 Zb. použiť len na oceňovanie pozemkov pre účely pozemkových úprav, nie však na určovanie náhrad za vyvlastňované nehnuteľnosti.
– Rozhodnutie ústavného súdu teda vyjadruje zásadu, v zmysle ktorej na vydanie vyhlášky musí existovať výslovné zákonné splnomocnenie. Ak je neskôr takýto zákon zrušený, zrušuje sa aj splnomocňujúce ustanovenie. Ak teda zanikne účinnosť zákona, zaniká aj vykonávacia funkcia vyhlášky. Táto totiž už nemôže vykonávať zákon, keďže tento bol zrušený a neplatí. Hoci teda vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania nebola zrušená výslovne, zrušením zákona došlo k jej zrušeniu mlčky.
Rozhodnutie ústavného súdu malo prelomový význam nielen v kauze rodiny D., ale aj vo všetkých ostatných vyvlastňovacích konaniach. Nielenže bolo určenie ceny za vyvlastnené nehnuteľnosti rodiny D. v rozpore so zákonom, ale ukázalo sa, že dlhé roky sa vyvlastňovalo nezákonne a vlastníkom vyvlastňovaných nehnuteľností úrady priznávali smiešne náhrady. Krajský súd teda napokon zrušil vyvlastňovacie rozhodnutie vo veci nehnuteľností rodiny D. a všetko sa vrátilo na začiatok. Trvalo ešte niekoľko rokov, kým SSC v spolupráci s mestom Prešov zabezpečila pre rodinu D. spravodlivú náhradu – dom za dom.
Ďalšiu skupinu nehnuteľností, cez ktoré mala viesť cesta, tvorili nezastavané pozemky. SSC prostredníctvom súkromnej spoločnosti zaslala vlastníkom návrh Zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej mali vlastníci predať svoje pozemky za „vyhláškovú“ cenu, teda cenu, ktorá nezohľadňovala reálnu, trhovú hodnotu pozemkov. SSC nereagovala na požiadavky vlastníkov navýšiť sumu za tieto pozemky a iniciovala vyvlastňovacie konanie, pričom Okresný úrad tieto pozemky vyvlastnil hromadným rozhodnutím. Hoci takýto postup zákon neumožňuje a je teda nezákonný, Krajský úrad rozhodnutie potvrdil. Zrušené bolo až na základe podnetu prokurátora, Okresný úrad však neskôr tieto pozemky opäť úspešne vyvlastnil.
Nadmerný hluk z cesty
Pán L. býva v obci v rodinnom dome, ktorý je umiestnený hneď vedľa cesty, ktorá je veľmi vyťažená dopravou, a to hlavne nákladnou. Jeho dom je tak vystavený pôsobeniu vibrácií, prašnosti a hluku z dopravy, že sa mu dokonca objavili praskliny v múroch.
Keďže v tejto lokalite je doprava veľmi intenzívna, požiadal Regionálny úrad verejného zdravotníctva, aby vykonal objektivizáciu hluku meraním na fasáde jeho domu, pričom merania dokázali, že úroveň hlučnosti je naozaj veľmi vysoká a výrazne prevyšuje najvyššie povolené hladiny.
VIA IURIS iniciovalo vykonanie právneho rozboru situácie, získanie ďalších potrebných podkladov a napokon podanie špeciálnemu stavebnému úradu pre pozemné komunikácie (krajský úrad pre dopravu a pozemné komunikácie). Predmetom podnetu bolo, aby ako špeciálny stavebný úrad vykonal stavebný dohľad a nariadil vlastníkovi stavby vykonať zabezpečovacie a udržiavacie práce na stavbe (ceste) tak, aby stavba neohrozovala hlukom, prachom a vibráciami okolie.
Krajský úrad odpísal, že stav cesty je v poriadku, že všetko je vlastne v poriadku a že to, že je hluk, je spôsobené blízkosťou domovej zástavby a že sa to dá riešiť len presmerovaním tranzitu alebo vybudovaním iného dopravného koridoru. Následne bola proti tejto reakcii podaná sťažnosť na postup krajského úradu ministerstvu dopravy, pričom sme žiadali, aby rozhodovali vo veci .
Ministerstvo dopravy odpovedalo ešte viac v neprospech klienta a tvrdilo, že hlučnosť ide ruka v ruke s nárastom dopravy, že sa to nedá riešiť zo dňa na deň, že citácie zákonov sú im dobre známe, že nevyhnutné stavebné úpravy sa tykajú skôr stavby ako cesty. Uviedlo tiež, že hlučnosť je spôsobená blízkosťou zástavby a nedá sa technicky riešiť.
Klient však v tomto štádiu sporu odmietol podnikať ďalšie právne kroky. Do úvahy by prichádzalo podanie žaloby na súd, ktorý by mohol preskúmať zákonnosť vydaných rozhodnutí a tiež sledovať prípravu a spracovanie hlukového mapovania, následne sa zúčastniť na jeho prerokovaní a navrhovať doplnenia resp. návrhy do akčného plánu v zmysle zákona č. 2/2005 Z.z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostredí.
Obmedzovanie hlukom v obytnej zóne
Občan býval v dome spolu s manželkou a spolu s jedným synom a jeho rodinou. Dom, v ktorom býva žalobca sa nachádza neďaleko (cca. 80 metrov) od hospodárskeho areálu nemocnice. V tomto areáli je umiestnená aj budova kotolne, ktorá zabezpečuje teplú vodu a vykurovanie pre nemocničné zariadenia a iné budovy. Súčasťou technologického vybavenia kotolne sú parné kotly a s nimi spojené odťahové ventilátory. Práve spomínané odťahové ventilátory sú zdrojom vysokej hlučnosti, ktorá obťažuje nielen občana a jeho rodinu, ale aj mnohých ďalších obyvateľov.
Problém nadmernej hlučnosti prevádzky kotolne, ktorú spôsobujú odťahové ventilátory vysokotlakových parných kotlov v kotolni, sa začal riešiť už v roku 1990, pričom intenzívnejšie sa ním aj štátne orgány zaoberajú zhruba od roku 2002. Napriek skutočne dlhej dobe, ktorá predstavuje bezmála 20 rokov, sa do dnešných dní nepodarilo problém hlučnosti prekračujúcej prípustné limity odstrániť. Počas uvedeného dlhého obdobia bolo orgánmi ochrany zdravia, patriacim do rezortu zdravotníctva, mnohokrát zistené a konštatované, že hlučnosť je škodlivá, prekračuje povolené limity a je potrebné bezodkladne vykonať účinné a efektívne opatrenia na nápravy.
Už v roku 1992 bola spracovaná hluková štúdia, ktorá preukázala, že hlavným zdrojom hluku v obytnej zástavba je hluk z kotolne nemocnice a že tento hluk prekračuje najvyššiu prípustnú ekvivalentnú hladinu hluku.
Občan sa so svojou manželkou a viacerými obyvateľmi dotknutej obytnej zástavby mnohokrát spoločne alebo individuálne obrátil ústne, písomne alebo telefonicky na nemocnicu a jej zástupcov so žiadosťou, aby odstránili protiprávny stav neprípustného obťažovania hlukom. Žiadne z uvedených žiadostí a neskôr urgencií však počas celej doterajšej dlhej doby trvania problému nepriniesli očakávaný výsledok, teda zníženie imisií hlučnosti na úroveň maximálne prípustných limitných hodnôt určených príslušným právnym predpisom.
Po dlhom snažení sa nakoniec podarilo prinútiť stavebný úrad, aby v rámci štátneho stavebného dohľadu uložil rozhodnutím vykonať vlastníkovi opravy formou zakrytia ventilátorov protihlukovými kabínami. Toto rozhodnutia potvrdil po odvolaní aj krajský stavebný úrad. Stavebný úrad konal v zmysle § 94 ods. 1 stavebného zákona a § 26 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona.
Hoci sa opatrenia ukázali ako nie veľmi efektívne a hlučnosť bola prekračovaná stále, pozitívom bolo, že po dlhoročnom boji sa nakoniec ukázalo, že je to spôsob ako nariadiť pôvodcovi hluku jeho zníženie alebo odstránenie.
Ďalšou možnosťou, čo sa ponúkala, bolo podanie susedskej žaloby v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka, ale klient bol už tak unavený dlhoročným bojom, že už nevládal a nechcel ďalej pokračovať v kauze. Mohol požadovať, aby súd svojím autoritatívnym rozhodnutím zaviazal nemocnicu k tomu, aby sa zdržala obťažovania hlukom, ktorý je spôsobovaný prevádzkou technologických zariadení v budove kotolne.
