Zoznam káuz:
Stavebná uzávera Ďubákovo
Stavebná uzávera Slatinka
Nezákonné vyvlastňovanie
Nadmerný hluk z cesty
Obmedzovanie hlukom v obytnej zóne
Precedentný rozsudok: Obyvatelia obce mali byť účastníkmi povoľovania zapáchajúcej gumárenskej továrne
Účasť v konaní týkajúcom sa skládky v Pezinku

Stavebná uzávera Ďubákovo

V obci Ďubákovo sme dosiahli zrušenie stavebnej uzávery, ktorá desiatky rokov likvidovala obec v záujme výstavby priehrady. Z vydaných rozhodnutí o stavebnej uzávere nebolo zrejmé, kedy sa priehrada začne stavať, investor však na likvidačných obmedzeniach trval a obec desaťročia upadala. Obyvatelia sa nemohli zapojiť ani do rozhodovania o stavebnej uzávere, pretože účastníkom konania bol podľa stavebného zákona platného v tom čase len navrhovateľ výstavby priehrady. Sudca Ústavného súdu SR v médiách povedal, že právny stav pri stavebnej uzávere by sa dal prirovnať k teroru štátu voči malým obciam. Vo veci bol prijatý nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 60/96, ktorý vyhovel ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov, konštatoval, že rozhodnutím o stavebnej uzávere došlo k porušeniu základných práv občanov upravených v čl. 20 ods 1 Ústavy a na záver zrušil rozhodnutie o stavebnej uzávere. Po tejto a nasledovnej kauze v Slatinke nasledovali legislatívne zmeny, ktoré výrazne obmedzili možnosť vyhlasovania stavebnej uzávery a dotknutým obciam priznali pozíciu účastníka konania.

„Základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky nie je iba formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi…

Samotné rozhodnutie o stavebnej uzávere, teda aj jeho formulácia, nepochybne predstavuje porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, lebo pripúšťa len obmedzenú stavebnú činnosť na existujúcich stavbách, bez možnosti výstavby nových stavieb, okrem základnej technickej a občianskej vybavenosti, a to bez právne relevantného dôvodu…

Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol zrušiť, nemožno považovať za legitímne, pretože podkladom na jeho vydanie neboli zákonom požadované náležitosti, a súčasne neboli splnené zákonné podmienky. Stavebná uzávera, ako výsledok územného konania, môže byť právne relevantným spôsobom vyhlásená len vtedy, ak sú splnené všetky náležitosti ustanovené zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom konaní (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Preto ani právne následky, ktoré svojimi účinkami pre sťažovateľa vyvoláva (zasahovanie do vlastníckych práv obce a jej obyvateľov) nemožno hodnotiť inak, ako porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky…“

(z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 60/96)

Stavebná uzávera Slatinka

V obci Slatinka bola situácia rovnako neutešená ako v mnohých iných obciach, v ktorých bola vyhlásená stavebná uzávera. Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery vydal ešte v roku 1984 vtedajší okresný národný výbor. Na základe podnetu obyvateľov dotknutej obce začal okresný úrad vo Zvolene konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o ukončení platnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere. Vec sa však týmto neskončila, pretože do veci vstúpil banskobystrický krajský úrad a ako nadriadený úrad zrušil pozitívne rozhodnutie okresného úradu, čo fakticky v tej chvíli znamenalo ponechanie stavebnej uzávery v platnosti. Konečnú úľavu obci a jej obyvateľom prinieslo až rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR. Ministerstvo totiž po preskúmaní skutkového a právneho stavu dospelo k záveru, že Krajský úrad v Banskej Bystrici porušil zákon a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie zrušiť. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa MŽP SR oprelo aj o nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 60/96 z prípadu stavebnej uzávery v obci Ďubákovo. Dňom právoplatnosti rozhodnutia MŽP SR prestala existovať stavebná uzávera vyhlásená kvôli vodnému dielu Slatinka.

„Vydaním rozhodnutia o umiestnení tejto stavby predmetná stavebná uzávera v rozsahu, v akom bola platná, stratila opodstatnenie, nakoľko rozhodnutím o umiestnení stavby vodného diela sa vymedzilo územie pre túto stavbu. Účel, pre ktorý bola vydaná, zanikol už vydaním rozhodnutia o jeho umiestnení, čo bolo dôvodom pre skončenie platnosti stavebnej uzávery… Napriek tomu stavebný úrad platnosť rozhodnutia o stavebnej uzávere v tom čase neukončil a ponechal ho v platnosti. Pritom rozsah stavebnej uzávery určený rozhodnutím z 28. 11. 1984 znemožňuje akúkoľvek stavebnú činnosť, t. zn. aj samotnú stavbu vodného diela…

Z uvedeného vyplýva, od vydania predmetného územného rozhodnutia o stavebnej uzávere sa podstatne zmenili právne aj skutkové okolnosti, za akých bolo vydané…

Z vyššie uvedeného vyplýva, že KÚ vo svojom konaní nezistil presne a úplne skutočný stav veci a nevysporiadal sa dostačujúco ani so závažnými námietkami podateľa. Nesprávne vyhodnotil postup OÚ v predmetnej veci a svojím rozhodnutím obnovil stavebnú uzáveru v území v rovnakom rozsahu, ako bola vymedzená v r. 1984, bez ohľadu na zmenu vyššie uvedených podmienok. Vzhľadom na porušenie zákona, a to najmä §§ 32, 46 a 47 správneho poriadku nebolo možné právoplatné rozhodnutie KÚ…ponechať v platnosti a bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. MŽP SR pritom prihliadalo aj na právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho rozhodnutí (náleze) č. I. ÚS 60/96 zo dňa 2. 12. 1997 v obdobnej veci týkajúcej sa stavebnej uzávery pre „Prečerpávaciu vodnú elektráreň“ Ipeľ…“

Nezákonné vyvlastňovanie

V Prešove pri výstavbe cesty, tzv. Nábrežnej komunikácie, bolo potrebné asanovať niekoľko rodinných domov a zabrať pozemky individuálnych vlastníkov na dvoch uliciach. Medzi dotknutých patrila aj rodina D, ktorá žila v rodinnom dome, pozostávajúcom z dvoch samostatných bytov, garáže, podkrovných priestorov a príslušných nebytových priestorov.

Začiatkom roka 1999 im zástupcovia Slovenskej správy ciest, investor tejto cesty, oznámili, že ich dom a časť pozemku musí ustúpiť výstavbe cesty a dom bude asanovaný. Cenu za dom určil znalec znaleckým posudkom vypracovaným na základe súm podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb. a vlastníkom „ponúkol“ sumu 677.000,00 Sk. Už v tom čase to bola suma, ktorá nijako nezodpovedala reálnej hodnote domu (nehovoriac o pozemku). Slovenská správa ciest odporúčala rodine, aby si za tieto peniaze kúpila byt (odporučila im firmu, ktorá v tom čase predávala ešte neexistujúce byty za cca 2 milióny korún).

Nasledovalo obdobie, kedy sa rodina D. pokúšala vyjednávať (chceli náhradný „dom za dom“, alebo podstatne vyššiu náhradu, ktorá by zodpovedala reálnej hodnote ich domu), na druhej strane SSC sumu nezvyšovali, v lete 2000 im ponuku v podstate zopakovali, pričom v kúpnej zmluve okrem sumy 677.00,00 Sk bola podmienka, že sa rodina D. vzdáva akéhokoľvek nároku na náhradné bývanie. Ak by podpísali takúto zmluvu, nielenže by prišli o majetok za zlomkovú cenu, ale zrejme by zostali bez strechy nad hlavou.

V septembri 2000 iniciovala SSC vyvlastňovacie konanie voči rodine D.

Vo vyvlastňovacom konaní navrhovali celkovú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti (dom + pozemok, hospodárske stavby a trvalé porasty) navrhovali výšku náhrady v sume 909.070,00 Sk, teda sumu stále niekoľkonásobne nižšiu ako suma obvyklá v danom mieste pri predaji obdobných nehnuteľností. Napriek tomu Okresný úrad v Prešove rodine D. vyvlastnil dom aj časť pozemku.

O odvolaní proti vyvlastňovaciemu rozhodnutiu rozhodoval Krajský úrad v Prešove tak, že odvolanie zamietol a vyvlastňovacie rozhodnutie potvrdil.

S pomocou právnikov z VIA IURIS sa rodina obrátila na Krajský súd v Prešove so žalobou. V konaní namietala predovšetkým výšku náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti, ktorú považovala za nespravodlivú, neadekvátnu a nezodpovedajúcu skutočnej hodnote vyvlastňovaných nehnuteľností. Poukazovali pri tom na znenie ústavy, ktorá predpokladá „primeranú náhradu“ pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa Európskeho súdu sa vyžaduje, aby náhrada za obmedzenie vlastníckych práv k majetku bola v takej výške, aby bolo možné hovoriť o „spravodlivej rovnováhe medzi rôznymi záujmami“. Táto rovnováha je však narušená, ak sa osobe zbavenej jej majetku uloží „neprimerané bremeno“ spočívajúce v nedostatočnej náhrade. Nedostatočná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa preto považuje za neprimeraný zásah do vlastníckeho práva garantovaného Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Súd v konaní najskôr odložil vykonateľnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia a neskôr konanie prerušil a postúpil vec na Ústavný súd. Ten mal preskúmať ústavnosť vyhlášky č. 465/1991 Zb. (ktorá bola podkladom pre určenie ceny domu v znaleckom posudku). Ústavný súd síce konanie zastavil (a teda návrhu nevyhovel), ale v odôvodnení konštatoval niekoľko dôležitých skutočností:
– V čase rozhodovania ústavného súdu už bola sporná vyhláška zrušená novelou zákona o cenách (č. 18/1996 Z.z.),
– Avšak hoci bola vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania ešte platná a účinná, aj tak ju nebolo možné použiť na vyvlastňovanie nehnuteľností, a to vzhľadom na výslovné splnomocňujúce ustanovenie v zákone č. 127/1991 Zb., ktorý bol zrušený zákonom o cenách č. 18/1996 Z.z. ku dňu 01.04.1996. Od tohto dátumu bolo možné vyhlášku č. 465/1991 Zb. použiť len na oceňovanie pozemkov pre účely pozemkových úprav, nie však na určovanie náhrad za vyvlastňované nehnuteľnosti.
– Rozhodnutie ústavného súdu teda vyjadruje zásadu, v zmysle ktorej na vydanie vyhlášky musí existovať výslovné zákonné splnomocnenie. Ak je neskôr takýto zákon zrušený, zrušuje sa aj splnomocňujúce ustanovenie. Ak teda zanikne účinnosť zákona, zaniká aj vykonávacia funkcia vyhlášky. Táto totiž už nemôže vykonávať zákon, keďže tento bol zrušený a neplatí. Hoci teda vyhláška v čase vyvlastňovacieho konania nebola zrušená výslovne, zrušením zákona došlo k jej zrušeniu mlčky.

Rozhodnutie ústavného súdu malo prelomový význam nielen v kauze rodiny D., ale aj vo všetkých ostatných vyvlastňovacích konaniach. Nielenže bolo určenie ceny za vyvlastnené nehnuteľnosti rodiny D. v rozpore so zákonom, ale ukázalo sa, že dlhé roky sa vyvlastňovalo nezákonne a vlastníkom vyvlastňovaných nehnuteľností úrady priznávali smiešne náhrady. Krajský súd teda napokon zrušil vyvlastňovacie rozhodnutie vo veci nehnuteľností rodiny D. a všetko sa vrátilo na začiatok. Trvalo ešte niekoľko rokov, kým SSC v spolupráci s mestom Prešov zabezpečila pre rodinu D. spravodlivú náhradu – dom za dom.

Ďalšiu skupinu nehnuteľností, cez ktoré mala viesť cesta, tvorili nezastavané pozemky. SSC prostredníctvom súkromnej spoločnosti zaslala vlastníkom návrh Zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorej mali vlastníci predať svoje pozemky za „vyhláškovú“ cenu, teda cenu, ktorá nezohľadňovala reálnu, trhovú hodnotu pozemkov. SSC nereagovala na požiadavky vlastníkov navýšiť sumu za tieto pozemky a iniciovala vyvlastňovacie konanie, pričom Okresný úrad tieto pozemky vyvlastnil hromadným rozhodnutím. Hoci takýto postup zákon neumožňuje a je teda nezákonný, Krajský úrad rozhodnutie potvrdil. Zrušené bolo až na základe podnetu prokurátora, Okresný úrad však neskôr tieto pozemky opäť úspešne vyvlastnil.

Nadmerný hluk z cesty

Pán L. býva v obci v rodinnom dome, ktorý je umiestnený hneď vedľa cesty, ktorá je veľmi vyťažená dopravou, a to hlavne nákladnou. Jeho dom je tak vystavený pôsobeniu vibrácií, prašnosti a hluku z dopravy, že sa mu dokonca objavili praskliny v múroch.

Keďže v tejto lokalite je doprava veľmi intenzívna, požiadal Regionálny úrad verejného zdravotníctva, aby vykonal objektivizáciu hluku meraním na fasáde jeho domu, pričom merania dokázali, že úroveň hlučnosti je naozaj veľmi vysoká a výrazne prevyšuje najvyššie povolené hladiny.

VIA IURIS iniciovalo vykonanie právneho rozboru situácie, získanie ďalších potrebných podkladov a napokon podanie špeciálnemu stavebnému úradu pre pozemné komunikácie (krajský úrad pre dopravu a pozemné komunikácie). Predmetom podnetu bolo, aby ako špeciálny stavebný úrad vykonal stavebný dohľad a nariadil vlastníkovi stavby vykonať zabezpečovacie a udržiavacie práce na stavbe (ceste) tak, aby stavba neohrozovala hlukom, prachom a vibráciami okolie.

Krajský úrad odpísal, že stav cesty je v poriadku, že všetko je vlastne v poriadku a že to, že je hluk, je spôsobené blízkosťou domovej zástavby a že sa to dá riešiť len presmerovaním tranzitu alebo vybudovaním iného dopravného koridoru. Následne bola proti tejto reakcii podaná sťažnosť na postup krajského úradu ministerstvu dopravy, pričom sme žiadali, aby rozhodovali vo veci .

Ministerstvo dopravy odpovedalo ešte viac v neprospech klienta a tvrdilo, že hlučnosť ide ruka v ruke s nárastom dopravy, že sa to nedá riešiť zo dňa na deň, že citácie zákonov sú im dobre známe, že nevyhnutné stavebné úpravy sa tykajú skôr stavby ako cesty. Uviedlo tiež, že hlučnosť je spôsobená blízkosťou zástavby a nedá sa technicky riešiť.

Klient však v tomto štádiu sporu odmietol podnikať ďalšie právne kroky. Do úvahy by prichádzalo podanie žaloby na súd, ktorý by mohol preskúmať zákonnosť vydaných rozhodnutí a tiež sledovať prípravu a spracovanie hlukového mapovania, následne sa zúčastniť na jeho prerokovaní a navrhovať doplnenia resp. návrhy do akčného plánu v zmysle zákona č. 2/2005 Z.z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostredí.

Obmedzovanie hlukom v obytnej zóne

Občan býval v dome spolu s manželkou a spolu s jedným synom a jeho rodinou. Dom, v ktorom býva žalobca sa nachádza neďaleko (cca. 80 metrov) od hospodárskeho areálu nemocnice. V tomto areáli je umiestnená aj budova kotolne, ktorá zabezpečuje teplú vodu a vykurovanie pre nemocničné zariadenia a iné budovy. Súčasťou technologického vybavenia kotolne sú parné kotly a s nimi spojené odťahové ventilátory. Práve spomínané odťahové ventilátory sú zdrojom vysokej hlučnosti, ktorá obťažuje nielen občana a jeho rodinu, ale aj mnohých ďalších obyvateľov.

Problém nadmernej hlučnosti prevádzky kotolne, ktorú spôsobujú odťahové ventilátory vysokotlakových parných kotlov v kotolni, sa začal riešiť už v roku 1990, pričom intenzívnejšie sa ním aj štátne orgány zaoberajú zhruba od roku 2002. Napriek skutočne dlhej dobe, ktorá predstavuje bezmála 20 rokov, sa do dnešných dní nepodarilo problém hlučnosti prekračujúcej prípustné limity odstrániť. Počas uvedeného dlhého obdobia bolo orgánmi ochrany zdravia, patriacim do rezortu zdravotníctva, mnohokrát zistené a konštatované, že hlučnosť je škodlivá, prekračuje povolené limity a je potrebné bezodkladne vykonať účinné a efektívne opatrenia na nápravy. No nestalo sa tak dodnes.

Už v roku 1992 bola spracovaná hluková štúdia, ktorá preukázala, že hlavným zdrojom hluku v obytnej zástavba je hluk z kotolne nemocnice a že tento hluk prekračuje najvyššiu prípustnú ekvivalentnú hladinu hluku.

Občan sa so svojou manželkou a viacerými obyvateľmi dotknutej obytnej zástavby mnohokrát spoločne alebo individuálne obrátil ústne, písomne alebo telefonicky na nemocnicu a jej zástupcov so žiadosťou, aby odstránili protiprávny stav neprípustného obťažovania hlukom. Žiadne z uvedených žiadostí a neskôr urgencií však počas celej doterajšej dlhej doby trvania problému nepriniesli očakávaný výsledok, teda zníženie imisií hlučnosti na úroveň maximálne prípustných limitných hodnôt určených príslušným právnym predpisom.

Po dlhom snažení sa nakoniec podarilo prinútiť stavebný úrad, aby v rámci štátneho stavebného dohľadu uložil rozhodnutím vykonať vlastníkovi opravy formou zakrytia ventilátorov protihlukovými kabínami. Toto rozhodnutia potvrdil po odvolaní aj krajský stavebný úrad. Stavebný úrad konal v zmysle § 94 ods. 1 stavebného zákona a § 26 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona.

Hoci sa opatrenia ukázali ako nie veľmi efektívne a hlučnosť bola prekračovaná stále, pozitívom bolo, že po dlhoročnom boji sa nakoniec ukázalo, že je to spôsob ako nariadiť pôvodcovi hluku jeho zníženie alebo odstránenie.
Ďalšou možnosťou, čo sa ponúkala, bolo podanie susedskej žaloby v zmysle § 127 Občianskeho zákonníka, ale klient bol už tak unavený dlhoročným bojom, že už nevládal a nechcel ďalej pokračovať v kauze. Mohol požadovať, aby súd svojím autoritatívnym rozhodnutím zaviazal nemocnicu k tomu, aby sa zdržala obťažovania hlukom, ktorý je spôsobovaný prevádzkou technologických zariadení v budove kotolne.

Precedentný rozsudok: Obyvatelia obce mali byť účastníkmi povoľovania zapáchajúcej gumárenskej továrne

Krajský súd v Trnave rozhodol, že stavebný úrad hrubo porušil ústavné práva obyvateľov obce Pata v okrese Galanta. Stavebný úrad neochránil práva obyvateľov a znemožnil im vyjadriť sa k postaveniu továrne na lisovanie gumy umiestnenej v obci. Továreň vypúšťala silný zápach a škodlivé exhaláty. Ľudia sa o továrni dozvedeli až keď už bola postavená a teda sa pri jej povoľovaní nemohli zúčastniť, a tak si chrániť svoje zdravie, životné prostredie a obydlie. Právnu pomoc obyvateľom obce sprostredkovala VIA IURIS.

V znaleckom posudku, ktorý bol súčasťou projektu továrne, sa výslovne uvádza, že továreň vypúšťa oxidy síry, dusíka, metán, prchavé organické látky a pevné častice znečisťujúcich látok, že v okolí môže prísť k nárastu zápachu, že emisie obsahujú nebezpečné látky, a že vulkanizačné výpary majú rakovinotvorné účinky. Továreň bola postavená v časti obce, kde bývali aj rodiny s malými deťmi. Viacerí obyvatelia sa sťažovali na dusivý zápach, ktorý im znemožňoval normálny život a mnohokrát sa obrátili na úrady so žiadosťou o nápravu. Obyvateľom však úrady nepomohli. Obyvateľke obce, ktorá sa na zápach najviac sťažovala, dokonca niekto v noci pred jej domom podpálil auto.

Dve obyvateľky obce, ktorých rodinné domy sú asi 70 metrov od továrne (ich priľahlé záhrady sú asi 15 metrov od továrne) podali ešte začiatkom roka 2008 žiadosť o zopakovanie povoľovania stavby továrne. Išlo im o to, aby sa ľudia v obci mohli k postaveniu továrne vyjadriť. Starosta obce Pata aj Krajský stavebný úrad v Trnave však rozhodli, že obyvateľky nemôžu byť továrňou zasiahnuté. Úrady tvrdili, že preto ani nemajú právo sa k postaveniu továrne vyjadriť a nemajú právo, aby sa jej povoľovanie zopakovalo. Obyvateľky sa následne obrátili na súd.

V rozsudku súd vyslovil, že Krajský stavebný úrad v Trnave sa dopustil „zásadného zásahu do ústavou garantovaných práv“ obyvateliek bývajúcich v okolí továrne a konštatoval, že úrad „hrubo porušil základné zásady správneho konania“. Z rozsudku tiež vyplýva, že aj keď dajú štátne orgány (napr. hygienik alebo okresný úrad životného prostredia) k nejakému projektu kladné stanovisko, neznamená to, že obyvatelia nebudú jeho prevádzkou zasiahnutí. Aj pri kladných stanoviskách orgánov majú byť obyvatelia účastníkmi povoľovania a majú mať samostatné právo sa k takému projektu vyjadriť.

Krajský stavebný úrad v Trnave sa v súčasnosti bude musieť vecou znovu zaoberať a umožniť obyvateľom obce zapojiť sa do povoľovania továrne. Hoci továreň na lisovanie gumy v súčasnosti prerušila prevádzku (pravdepodobne z ekonomických dôvodov), je rozhodnutie precedensom, podľa ktorého by sa stavebné úrady mali riadiť v podobných prípadoch.

Účastníkom konania je aj vlastník stavby a pozemku, ktorý nemá priamo spoločnú hranicu s pozemkom, na ktorom je stavba povoľovaná

Navrhovateľ v konaní bol vlastníkom stavby a pozemku, ktoré priamo nesusedili s parcelou, ktorá bola predmetom napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ ale býval priamo pri komunikácii, ktorej výstavba bolo povoľovaná v konaní a preto všetky dopady výstavby novej komunikácii sa priamo týkali navrhovateľa, ako aj všetkých ostatných obyvateľov obce, ktorí sú odkázaní na užívanie predmetnej komunikácie.

Odporca však vylúčil navrhovateľa z konania, keďže podľa jeho názoru zákonom chránené záujmy a práva navrhovateľa, najmä vlastnícke právo k susednému pozemku a susednej stavbe nebudú a ani nijako nemôžu byť navrhovanou stavbou dotknuté. Okruh účastníkov konania podľa zákona č. 50/1976 Zb. Stavebný zákon, v znení neskorších predpisov, je definovaný v ustanovení § 59. Toto ustanovenie definuje niekoľko kategórii účastníkov stavebného konania. Odsek 1 písm. b) určuje, že účastníkom stavebného konania je i ten, ktorého vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo stavbám môžu byť stavebným povolením dotknuté.

Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu odporcu žalobu, v ktorej argumentoval, že v zmysle ustanovení § 59 a § 139 stavebného zákona napĺňa znaky účastníka v stavebnom konaní. Navrhovateľ je vlastníkom susednej stavby a susedného pozemku k parcele, ktorá bola predmetom rozhodnutia odporcu. Vlastnícke práva navrhovateľa k susednej stavbe a pozemku sú priamo dotknuté vydaným rozhodnutím o stavebnom povolení prvostupňových orgánov, ako aj rozhodnutím odporcu.

Na základe žaloby Krajský súd v Bratislave sa k okruhu účastníkov konania vyjadril v rozsudku sp. zn. 19 S 269/02-33 zo dňa 28.4.2003, ktorým súd zrušil rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave o povolení stavby.

V rozsudku súd uvádza: „Žalovaný taktiež nevenoval dostatočnú pozornosť ust. § 59 stavebného zákona, ktorý upravuje účastníkov stavebného konania a taktiež ust. § 139 stavebného zákona, ktorý vymedzuje niektoré pojmy použité v stavebnom zákone. … V tejto súvislosti súd upozorňuje na § 139 ods. 2 písm. d) stavebného zákona, podľa ktorého sa pod pojmom susedná stavba rozumie aj stavba na takom pozemku, ktorý síce nemá spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej užívanie môže byť navrhovanou stavbou dotknuté. Žalovaný si nesprávne vyložil pojem susedné pozemky a stavby tak, že ide len o pozemky, ktoré majú spoločnú hranicu s pozemkom, ktorý je predmetom správneho konania podľa tohto zákona a stavby na týchto pozemkoch (§ 139 ods. 2 písm. c) stavebného zákona), pričom sa vôbec nezaoberal pojmom susedná stavba definovaným v písm. d) citovaného zákonného ustanovenia. … Žalobca však nepochybne osvedčil vlastnícke právo k susednej stavbe, ktorú ako pojem treba vykladať v súlade s § 139 ods. 2 písm. d) stavebného zákona ako stavba na takom pozemku, ktorý síce nemá spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej užívanie môže byť navrhovanou stavbou dotknuté. Účastníctvom žalobcu v stavebnom konaní z pohľadu, že tento je vlastníkom susednej stavby, sa však žalovaný správny orgán vôbec nezaoberal, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.“

Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 19 S 269/02-33 nakoniec uvádza: „V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti správnemu orgánu, že pre účastníctvo v stavebnom konaní v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení postačuje len možnosť zásahu do niektorého z vlastníckych oprávnení, čo znamená, že pre účasť v konaní nie je podstatné to, či skutočne príde k zásahu do jeho vlastníckeho práva, ale postačuje len možnosť zásahu do niektorého z vlastníckych oprávnení, čo znamená, že pre účasť v konaní nie je podstatné to, či skutočne príde k zásahu do jeho vlastníckeho práva, ale postačuje i len možnosť, že k takémuto zásahu môže prísť. Medzi práva žalobcu nesporne patrí i právo na nerušené užívanie nehnuteľnosti a právo na ochranu proti akýmkoľvek neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva. Stavebný zákon vo svojich ustanoveniach upravujúcich účastníctvo v konaní chráni občanov pred neoprávnenými zásahmi do ich vlastníckeho práva tým, že im umožňuje uplatniť námietky a chrániť svoje práva a záujmy v stavebnom konaní v postavení účastníkov konania, ak ich práva môžu byť stavebným konaním dotknuté.“

Účasť v konaní týkajúcom sa skládky v Pezinku

Kauza Pezinskej skládky by bola lokálnou záležitosťou, keby v nej nedochádzalo k hrubému porušovaniu a znásilňovaniu zákonov už mnoho rokov, ktoré obyvatelia Pezinka tvrdohlavo odmietajú ignorovať. Príbeh má mnoho aspektov, čiastkových prípadov a sporov, ktoré však všetky smerujú k jedinému cieľu: zabrániť prevádzkovaniu skládky, ktorú mesto nepotrebuje, jeho obyvatelia ju nechcú a pri povoľovaní ktorej sa porušujú všetky zásady demokratického, spravodlivého a zákonného rozhodovania.

Samostatným príbehom v kauze Pezinská skládka je účasť verejnosti na rozhodovaniach týkajúcich sa skládky.

1. STARÁ SKLÁDKA: dvaja Pezinčania, dva príbehy

V Pezinku už jedna skládka existuje, ktorá je v súčasnosti už uzavretá, avšak je ešte kontroverznejšia, ako „nová“ skládka. Vznikla totiž v jame po vyťaženej tehliarskej hline a bez toho, aby vôbec bolo vybudované teleso skládky, sa táto jama niekoľko desaťročí zavážala odpadom, vrátane nebezpečného. Po prijatí zákona o odpadoch č. 223/2001 bolo potrebné preskúmať staré povolenia na prevádzkovanie skládok. Dvaja obyvatelia mesta Pezinok sa chceli do týchto konaní zapojiť ako účastníci, keďže to zákon nezakazoval. Krajský úrad v Bratislave a následne Ministerstvo životného prostredia rozhodli, že obyvatelia mesta nie sú účastníkmi konania, a to aj z toho dôvodu, že v konaní ich záujmy reprezentuje Mesto Pezinok. Obaja sa s podporou VIA IURIS obrátili na Najvyšší súd, aby tento preskúmal sporné rozhodnutia. Keďže išlo o dvoch obyvateľov, súdy následne konali o každom z nich osobitne.

Obyvateľ JP najskôr v konaní uspel. Súd konštatoval, že je zrejmé, že „existujú prinajmenšom pochybnosti o tom, či prevádzkovanie zariadenia na zneškodňovanie odpadov v Pezinku sa realizuje v súlade s právnymi predpismi a či skládka spĺňa stanovené technické požiadavky. Za daných okolností je teda pravdepodobnosť jej negatívneho vplyvu na životné prostredie, v ktorom žalobca žije, vysoká…“. Ďalej súd konštatoval, že v záujme zabezpečenia práva na priaznivé životné prostredie „štát tejto povinnosti podriaďuje svoju činnosť okrem iného aj vytváraním bariér pred zásahmi do tohto práva, na čo používa kontrolné a sankčné nástroje. Bezpochyby k nim patrí aj právna regulácia správania sa subjektov vo sfére tvorby, udržiavania a ochrany priaznivého životného prostredia. Takáto kontrolná funkcia slúžiaca napĺňaniu účelu čl. 44 Ústavy SR sa realizuje aj prostredníctvom právnej úpravy inštitútu účastníctva v správnom konaní aj v prospech tých, o právach ktorých sa bezprostredne nerozhoduje, ale ktorých práva môžu byť rozhodnutím správneho orgánu priamo dotknuté.“ (7 Sž 103/03 zo dňa 19.02.2004)

Odvolací senát Najvyššieho súdu tento rozsudok však zmenil tak, že žalobu JP zamietol. Podľa tohto rozhodnutia síce všeobecné správne predpisy umožňujú širokú účasť verejnosti, ale až predpisy hmotného práva presne špecifikujú okruh účastníkov konania. A keďže zákon o odpadoch medzi účastníkmi nevymenoval aj obyvateľov mesta, nemôže byť ani JP účastníkom sporného konania. „Eventuálne možným jednostranným výkladom zákona /podľa duchu zákona/ postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu. Posledne spomenutú skutočnosť v prípade žalobcu odvolací súd však nezistil.“ Súd napokon odporučil JP, aby využil iné prostriedky priamej účasti občanov na správe verejných vecí, a to napr. petíciu alebo miestne referendum. (1 Sž-o-NS 67/2004 zo dňa 19.04.2005)

JP podal vo veci ústavnú sťažnosť, tú však ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože v posudzovanom prípade podľa jeho názoru nedošlo zo strany najvyššieho súdu k odmietnutiu spravodlivosti. Najvyšší súd „rozhodol o sťažovateľovom statuse“, a teda právo na spravodlivý proces sťažovateľa neporušil. K rozhodnutiu pripojil jeden z členov senátu odlišné stanovisko, pretože „skutkové a právne otázky nastolené touto sťažnosťou sú totiž podľa môjho názoru takej povahy, že ich riešenie presahuje rámec predbežného prerokovania v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a sťažnosť mala byť preto prijatá na ďalšie konanie“. (III. ÚS 359/05)

Inak sa vyvinul príbeh druhého obyvateľa Pezinka, MK. Aj v jeho prípade rozhodoval Najvyšší súd a tento jeho žalobe vyhovel a zrušil rozhodnutie o jeho vylúčení z konania. Súd konštatoval, že „v prípade sporného výkladu okruhu účastníkov konania je úlohou správneho orgánu vychádzať z obsahu zákona, podľa ktorého koná, z obsahu jeho filozofie a posúdenia možného dosahu na subjekty, ktoré o sebe tvrdia, že jeho rozhodnutím môžu byť dotknuté ich práva alebo právom chránené záujmy“, pričom „Ústava Slovenskej republiky dáva základnú filozofiu právnych predpisov a pri výklade právnych predpisov je vždy potrebné veci posudzovať aj z hľadiska uvedenej filozofie“. Podľa súdu mali správne orgány skúmať, či existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o preskúmaní súhlasov na prevádzkovanie skládky (spojená s ďalšou možnosťou jej prevádzkovania) a rizikom poškodzovania životného prostredia v lokalite žalobcu. (7 Sž 104/03 zo dňa 18.06.2004).

Odvolací senát Najvyššieho súdu toto rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietol. (1 Sž-o-NS 134/2004 zo dňa 18.06.2004)

Na rozdiel od prípadu JP, v konaní týkajúcom sa MK ústavný súd sťažnosť nielenže prijal na ďalšie konanie, ale vo veci vydal nález, ktorým zrušil odvolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu ako neústavné a porušujúce právo na spravodlivý proces. Ústavný súd konštatoval, že „najvyšší súd na jednej strane zdôvodnil, prečo vyplýva okruh účastníkov konania popri navrhovateľovi z osobitného zákona, teda z ustanovenia § 74 ods. 4 zákona o odpadoch, na druhej strane však bez akéhokoľvek vysvetlenia, resp. zdôvodnenia dospel aj k protichodnému záveru, že „eventuálne možným jednostranným výkladom zákona … postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu“. Takýto postup najvyššieho súdu je neprípustný a je porušením tak práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.“

Ďalej ústavný súd uviedol, že „za situácie, keď najvyšší súd pripustil, aby bol za účastníka správneho konania popri navrhovateľovi a popri subjekte vyplývajúcom z osobitného zákona eventuálne považovaný aj jeden zo subjektov definovaných v druhej a tretej definícii podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, bolo treba presvedčivým spôsobom zdôvodniť, prečo sa má táto možnosť vzťahovať iba na toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, a nie aj na toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Ak má byť v danom prípade jedna z uvedených definícií účastníka správneho konania prípustná a druhá nie, musí sa takýto záver opierať o kvalifikované zdôvodnenie, ktoré však absentuje.“ Napokon súd uviedol, že „keďže sťažovateľ predložil v správnom konaní viaceré odborné stanoviská, ktoré podľa neho dokazujú priamy zásah do jeho práv či oprávnených záujmov, bolo potrebné sa s týmito stanoviskami vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadať, čo sa však nestalo.“ (I. ÚS 154/05 zo dňa 28.02.2006)

MK sa napokon teda domohol svojho práva na účasť v konaní o preskúmanie súhlasov na prevádzkovanie skládky, avšak až v roku 2007, kedy už bolo toto konanie ukončené.

2. NOVÁ SKLÁDKA: starý príbeh

Príbeh účasti, resp. neúčasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa skládky pokračoval aj ohľadom tzv. „novej jamy“, t.j. novej skládky. V tomto prípade bol spor o to, či verejnosť má právo byť účastníkom v územnom konaní (t.j. v konaní o umiestnení stavby skládky).

Krajský stavebný úrad v Bratislave a neskôr aj Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR rozhodli, že Pezinčania JP a MK nemajú právo byť účastníkmi konania o umiestnení novej skládky v Pezinku. Tieto rozhodnutia preto navrhli preskúmať v konaní pred súdom, pričom namietali zásah do svojho vlastníckeho práva, do práva na priaznivé životné prostredie a do práva na účasť v konaní týkajúcom sa záležitostí životného prostredia, ako ho garantuje tzv. Aarhuský dohovor. Súd žalobe v oboch prípadoch vyhovel a rozhodnutie ministerstva zrušil. V oboch prípadoch zhodne konštatoval, že žalovaný (t.j. MVaRR SR) sa nezaoberal namietaným zásahom do práva žalobcu na účasť v konaní, „nemal súd možnosť posúdiť zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia z tohto pohľadu a posúdiť tak opodstatnenosť argumentácie žalobcu“. (2S 183/07 zo dňa 06.05.2009, 2S 176/07 zo dňa 09.06.2010)

Žalovaný a tiež spoločnosť Ekologická skládka, a.s. podali proti rozhodnutiu KS odvolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd.

V konaní týkajúcom sa MK sa súd musel najskôr vysporiadať s návrhmi na zámenu účastníka konania, ktorú zamietol a potom rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu. Ten v rozhodnutí argumentoval predovšetkým Aarhuským dohovorom, ako medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Rovnako ako krajský súd poukázal na to, že funkciou správneho súdnictva nie je nahrádzať činnosť a rozhodnutia správnych orgánov, a teda krajský súd rozhodol správne, keď rozhodnutie ministerstva zrušil, „keďže sa žalovaný ani prvostupňový správny orgán nevysporiadali s otázkou účasti žalobcu v konaní ako s verejnosťou resp. so zainteresovanou verejnosťou“. (3 Sžp 52/2009 zo dňa 17.06.2010). Podotýkam len, že rozhodnutie bolo vydané tri roky po tom, ako bola podaná žaloba.

Najvyšší súd nakoniec potvrdil rozsudok KS BA. Celá vec bola právoplatne rozhodnutá približne 4,5 roka od podania žaloby.

Uvedené rozhodnutia všeobecných súdov možno však zatiaľ zhrnúť tak, že súd neriešil otázku postavenia účastníka v konaní, zaoberal sa len tým, či sa s touto otázkou dostatočne vysporiadali príslušné správne orgány. Keďže tieto sa argumentáciou žalobcov v tomto smere nezaoberali, súd ich rozhodnutie zrušil ako nepreskúmateľné, pretože nie je dostatočne (resp. vôbec) vyargumentované.

Po podaní predbežnej otázky Najvyšším súdom SR na Súdny dvor Európskej únie, súdny dvor v januári 2013 konštatoval, že utajenie územného rozhodnutia v konaní o povolení skládky odpadov v Pezinku bolo protiprávne.

Súdny dvor EÚ zároveň konštatoval, že dotknutá verejnosť musí mať k dispozícii všetky relevantné informácie už od štádia prvostupňového správneho konania, čiže predtým, ako sa prijme prvé rozhodnutie. Podľa Súdneho dvora EÚ odmietnuť poskytnutie územného rozhodnutia verejnosti v priebehu prvostupňového správneho konania by sa mohlo napraviť v rámci druhostupňového správneho konania iba pod podmienkou, že v čase poskytnutia územného rozhodnutia sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a že takáto náprava umožní verejnosti mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania. Účastníci konania o povoľovaní pezinskej skládky v takejto situácii neboli. Sprístupnenie utajeného územného rozhodnutia v marci 2008 bolo takmer dva mesiace potom, ako bola umožnená okamžitá výstavba skládky. „Bolo by absurdné tvrdiť, Pezinčania mali v takejto situácii účinný vplyv na rozhodovanie,“ komentovala stanovisko Zuzana Čaputová, advokátka spolupracujúca s VIA IURIS, ktorá v spore zastupuje Pezinčanov. Zároveň zákon jednoznačne stanovuje, že pripomienky ku konaniu môžu účastníci vzniesť najneskôr na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo v prvom stupni, pričom na neskôr uplatnené námietky konajúci orgán nesmie prihliadnuť (tzv. koncentračná zásada). Zákon teda neumožňoval inšpekcii zaoberať sa pripomienkami účastníkov k územnému rozhodnutiu, podanými v druhostupňovom konaní. Vychádzajúc z jednoznačného znenia zákona a tiež po výslovných upozorneniach konajúceho správneho orgánu na uvedenú zásadu, žiaden z účastníkov nepodával v druhostupňovom konaní žiadne pripomienky ku konaniu.
„Uvedené otázky Súdny dvor odkázal na posúdenie Najvyššiemu súdu SR, vzhľadom na to, že Súdny dvor EÚ rozhoduje o výklade práva Únie,“ vysvetľuje Zuzana Čaputová. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor.

K ďalšej predbežnej otázke Súdny dvor EU konštatoval, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je dokonca povinný obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. A to aj v prípade, keď ho vnútroštátne pravidlo zaväzuje riadiť sa právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky – a nesmie prihliadnuť na posúdenie vyjadrené týmto ústavným súdom, ak sa zdá byť v rozpore s právom Únie.

K otázke týkajúcej sa posudzovania vplyvu na životné prostredie Súdny dvor EU nepovažoval za potrebné dať odpoveď, vzhľadom na to, že žiadosť o povolenia skládky predchádzala dátumu na prebratie smernice o posudzovaní vplyvov a teda povinnosti z nej nie sú uplatniteľné na tento projekt.

V odpovedi na predposlednú otázku, ktorá sa týkala odloženia vykonateľnosti rozhodnutia o povolení skládky, Súdny dvor EU konštatoval, že európske právo vyžaduje, aby členovia dotknutej verejnosti mali právo žiadať o prijatie predbežných opatrení takej povahy, aby sa predišlo znečisťovaniu, pričom medzi uvedené opatrenia patrí dočasný odklad vykonateľnosti napadnutého povolenia. Odklad vykonateľnosti v praxi spôsobil, že prevádzkovateľ skládky nemohol skládku prevádzkovať až do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o zákonnosti jej povolenia. Súdny dvor považoval uplatnenie tohto práva sa súladné s právom EÚ.

V odpovedi na poslednú otázku Súdny dvor skonštatoval, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie vydané v rozpore s citovanou smernicou, nemôže samo osebe predstavovať nedôvodný zásah do vlastníckeho práva prevádzkovateľa.

Rýchlostná komunikácia R1 Žiar nad Hronom

VIA IURIS podporila občanov, ktorí sa bránili pred porušovaním zákonov pri výstavbe rýchlostnej komunikácie medzi Žarnovicou a Šášovským Podhradím. Navrhovaná trasa novej cesty má prechádzať južnými časťami mesta v blízkosti barokového parku a odseknúť mesto od Hrona. Občania proti takémuto návrhu namietali už viac ako päť rokov. Upozornili, že verejnosť bola počas procesu posudzovania vplyvov navrhovanej stavby na životné prostredie informovaná nedostatočne alebo vôbec, čím došlo k porušeniu zákona.

Nedostatky sa týkali aj problematiky posudzovania jednotlivých variantov trasy. Občianske združenie Svätokrížsky občiansky spolok preto na súde napadlo územné rozhodnutie vydané Krajským úradom v Banskej Bystrici. Najvyšší súd vyniesol rozsudok sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004 v prospech občanov, keď konštatoval, že pri vydaní rozhodnutia o umiestnení stavby úrady porušili zákon o posudzovaní vplyvov projektu na životné prostredie.

Aj keď úrady počas konania tvrdili, že zákon dodržali, v skutočnosti konali výrazne proti duchu zákona, ktorého cieľom je zapojiť verejnosť do rozhodovania o projektoch zásadne ovplyvňujúcich život v meste. Najvyšší súd rozhodol, že úrady musia konať v súlade s duchom zákona a nestačí ho dodržať formálne. V opakovanom povoľovacom konaní bude potrebné, aby Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici nielen zopakoval celé konanie o umiestnení stavby, ale aj proces posudzovania jej vplyvov na životné prostredie, ktorý riadi Ministerstvo životného prostredia SR.

Záverom možno so znepokojením dodať, že k podobným situáciám dochádza pri schvaľovaní stavieb typu diaľnice a rýchlostné cesty na viacerých miestach. Okrem Žiaru nad Hronom ide napríklad aj o Považskú Bystricu či Prešov. Úrady v týchto prípadoch nedodržali zákon a ignorovali požiadavky občanov na zabezpečenie spravodlivého a zákonného procesu rozhodovania.

„Najvyšší súd na tomto mieste zdôrazňuje, že predmetom súdnej ochrany v prejednávanej veci je tvrdený zásah do práva jednotlivca na priaznivé životné prostredie. Bez ohľadu na existenciu štrukturálno-technickej definície životného prostredia prezentovanú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, Najvyšší súd pristupuje k životnému prostrediu ako ku komplexnej a právne nedeliteľnej veci verejne užívateľnej každým jednotlivcom bez možnosti vylúčenia z jeho benefícií, pričom na subjektívne právo jednotlivca na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ináč, ako na snahu ľudstva zachovať priaznivý stav životného prostredia pre nasledujúce pokolenia.

Preto ako veľmi súvisiace a späté so životným prostredím treba hodnotiť právo verejnosti zapájať sa do procesu hľadania najrozumnejších variantov ľudských činností alebo produktov týchto činností, ktoré z tohto hľadiska nebudú zhoršovať dosiahnutý stav životného prostredia. Aby sa dosiahlo veľmi efektívne zapojenie verejnosti do tohto procesu, musí štát starostlivo zabezpečiť prenos informácií opisujúcich nielen navrhované varianty, ale aj ich dopad na stav životného prostredia zo štátu smerom k verejnosti a naopak. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zámerne nevyzdvihuje iba úzku skupinu verejnosti, ktorá sa v mieste predpokladanej výstavby trvalo zdržiava, či už z dôvodu trvalého pobytu alebo výkonu povolania v dotknutej lokalite, a z uvedeného dôvodu je tu rozumné predpokladať, že ide o osoby, ktorých právo na priaznivé životné prostredie je reálne dotknuté, ale aj na zvyšok verejnosti, ktorý sa chce do tohto procesu zapojiť z iných dôvodov, lebo účelom zák. č. 127/1994 Z.z. je upraviť postup pri komplexom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností určených podľa uvedeného zákona pred vydaním rozhodnutia o jeho povolení.

Súčasne pri vyhodnocovaní podkladov potrebných na rozhodovanie o tejto veci treba prihliadnuť aj na niektoré existujúce medzinárodno-právne dokumenty… ako aj niektoré právne akty Európskych spoločenstiev vzhľadom na medzinárodno-právne záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z Európskej dohody o pridružení… ktoré okrem iného zdôrazňujú, že pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie ľudskou spoločnosťou ide o konkrétnu realizáciu základného práva na informácie o životnom prostredí, a preto treba zohľadniť aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca je znášať svoju spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia s vedomím spolupodieľania sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti, ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť…

Zo všetkých týchto zistení vyplýa pre Najvyšší súd záver, že mesto Žiar nad Hronom, ktoré by bolo v budúcnosti priamo dotknuté výstavbou rýchlostnej komunikácie R1, sprostredkovalo informácie o dlhodobo prebiehajúcom procese posudzovania vplyvov na životné prostredie iba prostredníctvom verejnej vyhlášky a alternatívne spôsoby informovania verejnosti, ktoré ináč využívalo na informovanie obyvateľov mesta (mestské noviny, mestský rozhlas alebo mestská televízia), boli využívané náhodilým spôsobom a až po akciách spätne. Tento jednostranný prístup mesta (obce), kedy v priestoroch verejnosti prístupných iba počas stránkových hodín (a ktoré sa veľakrát prekrývajú s pracovným časom občanov) sa prezentuje informácia so súčasným vedomím obce, že verejnosť uvedené priestory navštevuje zriedkavo, a preto na informovanie verejnosti o dôležitých záležitostiach v lokalite volí bežne a pravidelne iný spôsob informovania (mestské noviny, rozhlas a televíziu), nie je naplnením zákonného pojmu „informovať verejnosť v mieste obvyklým spôsobom“…

Z hore uvedeného prehľadu, ako aj z vykonaných právnych analýz, jednoznačne vyplýva záver, že verejnosť v meste Žiar nad Hronom nebola dostatočne informovaná o procese spôsobom v mieste obvyklým, ako to zák. č. 127/1994 Z.z. ustanovuje normatívne… a tak nebol naplnený účel sledovaný zák. č. 127/1994 Z.z….

Najvyšší súd ako odvolací súd vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery konštatuje, že došlo k viacnásobnému porušeniu zák. č. 127/1994 Z.z. s nepriaznivým dopadom na zapojenie verejnosti do procesu hodnotenia vplyvov zamýšľanej stavby rýchlostnej komunikácie R1, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vznik situácie, kedy došlo ku skresleniu výsledkov posudzovania vplyvov na životné prostredie a súčasne nemohol byť komplexne a objektívne zhodnotený vplyv líniovej stavby na životné prostredie. Toto viacnásobné porušenie zák. č. 127/1994 Z.z. vzhľadom na účel, ktorý sleduje (dosiahnutie priaznivého životného prostredia v rámci procesu trvalo udržateľného rozvoja) a s ohľadom na závažnosť intenzity porušenia chráneného záujmu, Najvyšší súd vyhodnotil ako tak závažnú vadu podkladov napadnutého rozhodnutia, ktorú je možné odstrániť iba zrušením tohto rozhodnutia a vrátením správnemu orgánu na ďalšie konanie…“
(z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sž-o-KS 194/2004)

Parčík Belopotockého – súhlas na výrub drevín

Občianske združenie obyvateľov lokality okolo budovy Slovenského rozhlasu v Bratislave sa snažilo zachrániť a zachovať park na Belopotockého ulici v Bratislave pri budove Slovenského rozhlasu, a za účelom zabrániť ďalšiemu ničeniu zelene v tejto husto osídlenej lokalite.

Mestská časť Bratislava – Staré mesto však vydala rozhodnutie o umiestnení stavby polyfunkčného objektu, pričom stavba mala stáť na pozemku, na ktorom sa v súčasnosti nachádza park na Belopotockého ulici. V dôsledku toho by bolo treba vyrúbať celkovo 59 stromov a 310 m2 kríkov, nachádzajúcich sa v súčasnosti v parku. To by znamenalo faktickú likvidáciu parku.

V konaní o umiestnení stavby a aj následnom v súdnom konaní občianske združenie namietalo, že rozhodnutie o umiestnení stavby je nezákonné z dôvodu, že toto rozhodnutie nebolo možné vydať, pretože podľa § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny je možné vydať rozhodnutie až po tom, ako dá orgán ochrany prírody a krajiny súhlas na výrub drevín.

Ustanovenie § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny znie nasledovne: „Orgán štátnej správy, ktorý vedie konanie o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, môže o veci rozhodnúť najskôr po tom, ako mu bolo doručené rozhodnutie orgánu ochrany prírody o vydaní alebo nevydaní súhlasu alebo povolení alebo nepovolení výnimky zo zákazu alebo vyjadrenie, ak sa podľa tohto zákona vyžadujú.“

Občianske združenie argumentovalo, že na predmetnom pozemku v čase vydania územného rozhodnutia o umiestnení stavby ešte prebiehalo konanie o výrube drevín, ktoré nebolo právoplatne skončené.

Stavebný úrad aj prvostupňový súd (krajský súd) argumentáciu občianskeho združenia odmietli a vo svojich rozhodnutiach uviedli, že z ustanovenia zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny ani z ustanovení stavebného zákona nevyplýva, že vydanie územného rozhodnutia je podmienené vydaním súhlasu na výrub drevín. Stavebný úrad a prvostupňový súd konštatovali, že stačí, ak právoplatné rozhodnutie o súhlase na výrub drevín bude predložené najneskôr v stavebnom konaní.

Občianske združenie sa proti rozhodnutiu krajského súdu odvolalo na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR odvolaniu vyhovel, odmietol argumenty stavebného úradu a krajského súdu a stotožnil sa s argumentmi občianskeho združenia. Podľa Najvyššieho súdu musí byť právoplatný súhlas na výrub drevín vydaný už pred vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby (územného rozhodnutia).

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 10/2009 zo dňa 12. januára 2010:

„Nielen stavebné konanie samotné ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť, že aj výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny vo forme vyjadrenia alebo iného stanoviska. Stavebný úrad nesmie nechať nepovšimnuté záujmy ochrany prírody a krajiny (§ 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z.) a vyjadrenie alebo iné stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. (…) Najvyšší súd nemôže akceptovať právnu situáciu, kedy s vedomím, že na dotknutom území, kde sa v čase rozhodovania nachádzajú rastúce stromy a kríky, stavebný úrad rozhodne o umiestnení stavby, tzn. že za tejto situácie nie je možné vylúčiť budúci stav, kedy určitá plocha bude zastavaná stavbou, v dôsledku čoho budú musieť byť logicky zlikvidované, resp. odstránené všetky prekážky dotknuté vrátane tam existujúcich porastov (a to aj v budúcnosti) touto stavbou. Z tohto dôvodu je potom irelevantné tvrdenie, že toto rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby.“

Lom Ludrová

Investor plánuje rozšíriť existujúci lom na ťažbu štrkov pri obci Ludrová neďaleko Ružomberka. Ak by k tomuto rozšíreniu došlo, hrozilo by zničenie vzácnych chránených druhov rastlín a biotopov európskeho významu a aj obyvatelia obce by trpeli zvýšenou prašnosťou, hlukom a pohybom nákladných áut. Možný negatívny dopad na životné prostredie však Okresný úrad v Ružomberku nepovažoval za natoľko podstatnú skutočnosť, aby v zisťovacom konaní nariadil posúdenie vplyvov rozšírenia lomu na životné prostredie. Práve rozhodnutie Okresného úradu o tom, že navrhnuté rozširovanie lomu nepodlieha procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA), Krajský súd v Žiline zrušil.

Úrady musia znova prehodnotiť, či je pre rozšírenie lomu pri Ludrovej potrebné posudzovať jeho vplyv na životné prostredie.

Inštitút pre ochranu prírody, ktorý bol zastupovaný právnikmi VIA IURIS, sa aktívne zúčastnil zisťovacieho konania, pričom v jeho priebehu poukazovali na negatíva týkajúce sa dopadu na životné prostredie, ktoré v súvislosti s rozširovaním lomu nastanú. Zároveň poukazovali na to, že v zámere na rozšírenie lomu sa nachádzajú zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti, ktoré význam dopadov na životné prostredie skresľujú alebo opomínajú. Súd dal ich tvrdeniam za pravdu.

Aj v tomto prípade bolo nesmierne dôležité, že sa verejnosť aktívne zapojila do konaní, v ktorých hrozí poškodenie životného prostredia. Ak by Inštitút pre ochranu prírody s pomocou VIA IURIS nepoukázal na pochybenia úradu, došlo by k nezákonnému zásahu do životného prostredia.

Krajský súd uznal takmer všetky dôvody, ktoré ochranári v žalobe uviedli. Okresný úrad v Ružomberku podľa neho svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nijakým spôsobom sa nevysporiadal so stanoviskom Inštitútu pre ochranu prírody, ako aj inými nesúhlasnými stanoviskami dotknutých orgánov. Krajský súd zároveň uviedol, že žalovaný úrad nedostatočne zistil skutkový stav a pri svojom rozhodovaní vychádzal z nepresných údajov.

Splyňovacia elektráreň v Pezinku

V roku 2015 sa Pezinčania a obyvatelia ďalších dotknutých obcí zapojili do procesu posudzovania vplyvov činnosti – splyňovacej elektrárne na životné prostredie (EIA). Viac ako 2000 občanov, združení a firiem vyjadrili proti splyňovni. Uskutočnilo sa verejné prerokovanie zámeru, ktoré sprevádzala búrlivá diskusia. Následne bolo zaslané na MŽP stanovisko k správe o hodnotení, ktorú predložil investor. Pezinčania a zástupcovia okolitých obcí odmietli tento experiment, ktorý nie je overený nikde na svete aj z dôvodu, že v Pezinku sa už nachádza jedna stará environmentálna záťaž v podobe starej skládky odpadov. V nej sa nachádzajú milióny ton, vrátane nebezpečného.

Zámer investora v oblasti odpadového hospodárstva, vybudovať v Pezinku splyňovaciu elektráreň na zhodnocovanie komunálneho odpadu, nakoniec nevyšiel. Investor – spoločnosť BRILANT SK, s.r.o., ktorá sa na verejnom prerokovaní zámeru stretla s masívnym odporom Pezinčanom, napokon od svojho zámeru ustúpila.

Ministerstvo životného prostredia SR (MŽP) následne oznámilo, že investor požiadal o ukončenie procesu posudzovania navrhovanej činnosti na životné prostredie. Prípad splyňovacej elektrárne je ďalším z pozitívnych príkladov toho, že kvalifikovaná a dobre zorganizovaná občianska angažovanosť nie je vopred prehratým bojom.

V stanovisku k správe o hodnotení, ktorú si nechal vypracovať investor, obyvatelia Pezinka zámeru najviac vytýkali skutočnosť, že navrhovaná technológia splyňovania komunálneho odpadu nie je dosiaľ prevádzkovaná nikde vo svete, ďalej tiež rozpor so záväznými časťami územného plánu mesta a negatívny vplyv na zdravie obyvateľov Pezinka a okolitých obcí, ako aj skutočnosť, že vstupnou surovinou nemal byť len biologický odpad, ale aj odpad komunálny. Pokusy so splyňovaním odpadu sú zatiaľ realizované iba na akademickej pôde a nie je s ním žiadna priemyselná skúsenosť.

Pezinčania poukázali tiež na zdravotný stav obyvateľov Pezinského okresu. Podľa dlhodobého výskumu je v pezinskom okrese niekoľko násobne zvýšený výskyt šestnástich druhov onkologických ochorení.